Bolo krásne aprílové ráno, fotograf Pavol Bukovan sa motal v lese už od pol šiestej. Pochvaľoval si. Hneď ako vystúpil z auta, uvidel srnčiu čriedu a urobil prvé pekné zábery. Potom pred neho vybehla líška, po chvíľke chodenia narazil na muflóny, ktoré sa tĺkli medzi sebou. Ďalšie pekné zábery! A postretal aj dosť danielej zveri. Pomyslel si, že už videl a fotil toho na ráno dosť. Netušil, že zlatý klinec programu má ešte len pred sebou. Keď sa vracal k autu, na okraji lúky zbadal srnca. Čo sa dialo ďalej, opísal čitateľom PaR: „Vravím si, skúsim prísť bližšie, možno sa mi podarí pekný portrét. Blížil som sa k nemu krajom lesa, všade vládlo nádherné ticho. Keď som už bol v dobrej pozícii, pokľakol som, opatrne dvihol k očiam fotoaparát a zaostril. Už-už som chcel stlačiť spúšť, keď asi dve metra odo mňa čosi čudne zapískalo.“ Obzrel sa vpravo, kde sa tiahol dlhý pás hustého malinčia a v ňom zbadal neuveriteľné množstvo malých pyžamkáčov! Okamžite v ňom vzbĺkol plameň fotografickej vášne: To bude fotka! Nestihol sa však ani otočiť ich smerom, keď sa ozvalo hrôzostrašné zakrochkanie diviačice, prechádzajúce až do revu.

„V tej chvíli mi ešte napadlo namieriť na ňu objektív, veď bola asi pätnásť metrov odo mňa, ale uvedomi som si, že sa na mňa rozbieha,“ spomína fotograf. Bola to chvíľka hrôzy! Pustil foťak na zem a ratoval si holý život. „Po ľavej ruke rástla mladá, vari iba štvormetrová briezka. Vo chvíli, keď som na ňu skočil, otriasol ňou strašný náraz. Ale udržal som sa. Srdce mi išlo vyskočiť z hrude. Tých päť sekúnd, čo diviačica postála pod brezou, bolo najdlhších v mojom živote. Ke'ď bolo po všetkom, mal som dojem, že som sa s briezkou objímal aspoň hodinu...“

Nakoniec sa diviačica otočila a cez úzky pás lesa prebehla aj s mladými roklinou na susednú lúku. Až potom sa Pavol vrátil po fotoaparát a z úctivej diaľky cvakol podarenú rodinku. Nielenže vyviazol z prekérnej situácie so zdravou kožou, ale z vychádzky do lesa si priniesol niekoľko záberov, ktoré mu tento deň budú pripomínať. „Technicky nie sú snímky zďaleka najlepšie, aké som kedy nafotil, ale vidieť a zachytiť za pár hodín toľko zveri sa vo voľnej prírode naozaj nepodarí každý deň,“ uzatvára Pavol Bukovan. Zopár fotiek z toho dňa nájdete vo fotogalérii.