Raz mi Pali báči spomínal, ako pytliačili s Janom a Jožom pod Kopcátom. Jano strelil srnu a Jožo šiel po ňu. V dlhom kabáte, na hlave baranica, tvár začiernená sadzami. Keď bral srnu na plecia, padla rana a zaznej hlas: „Nechaj tú srnu!“ No Jano Bučiak smerom k hlasu tiež vystrelil a zakričal: „Ak ti je život milý, nechaj ho odísť!“ Jožo srnu niesol ďalej jarkom do Jasenia. Hlas od Harajok zakričal: „Hádam sa nejdeme pozabíjať pre srnu“. A tak sa v tichosti rozišli. „Pánovi rechtorovi sa zajace, jarabice a dáke srnčie nezunovali jesť celú zimu. Keď mohol on, prečo nie aj my,“ dôvodil Pali báči takto i nasledovne:

„Po vojne boli lazy vypálené, veď front tu stál tri mesiace. Jesť bolo treba, ale čo? Mnohým neostávalo iné, len brať do ruky deravé železo a poď ho do hory po obživu. Rozmohli sa aj krádeže dreva, a tak sa po horách viac motali horári a žandári. K tomuto nešťastiu sa pridal aj pán rechtor. Lipiny, Harajky a Javor bola jeho obľúbená trasa na poľovačky. Znenazdajky sa objavil tam, kde to lazníci nečakali. Mal vyše sto kíl, sprevádzal ho koník a vždy aj niekto z Divína. Nie len pre bezpečnosť, ale aj na nosenie ulovenej zveriny...

Autor: PAVEL SARVAŠ

Viac sa dočítate v č. 5/2019 mesačníka Poľovníctvo a rybárstvo