Ján Červenka

ajznámejšie pravidlo na odlíšenie jedlých a&nbsp; nejedlých húb sa týka plávok (Russula). Plávky na chuť štipľavé sú nejedlé, kým tie s&nbsp;miernou, neštipľavou dužinou možno bez obáv vložiť do košíka. Príbuzné rýdziky (Lactarius) zbierame predovšetkým také, ktorých dužina roní mlieko oranžovej až krvavočervenej farby. Pri pečiarkach (Agaricus) sa zasa riadime sfarbením dužiny na rozrezaných plodniciach. Ak na vzduchu rýchlo a&nbsp; intenzívne zožltnú, pričom nemajú príliš vábnu vôňu, s&nbsp;istotou je to jedovatý druh. Riziko otravy výrazne klesne, keď pred lupeňovitými hubami uprednostníme tie, ktoré majú na spodnej strane klobúka rúrky. Ide najmä o&nbsp;skupinu takzvaných hríbovitých húb, tvoriacich symbiózu – mykorízu s&nbsp; rôznymi drevinami. Aj medzi nimi sa však nájdu jedovaté či nejedlé druhy. Ako z&nbsp;nich teda vytriedime jedlé? Najlepšie je začať vylúčením tých jedovatých a&nbsp;nejedlých. 

 Symbolom jedovatosti v&nbsp;tejto skupine húb je nepochybne hríb satanský (Rubroboletus satanas), v&nbsp;rôznych regiónoch Slovenska známy ako satan, nemec či karmazín. Hoci je jedovatý len zasurova a&nbsp;približne po polhodinovej tepelnej úprave sa jeho termolabilné toxíny strácajú, neodporúča sa ho konzumovať. Dospelé plodnice satana majú ústia rúrok v&nbsp;odtieňoch karmínovočervenej až oranžovej. Jedovaté účinky v&nbsp;surovom stave sa prisudzujú aj hríbu purpurovému (Rubroboletus rhodoxanthus), ktorý sa od hríba satanského líši jemne purpurovým odtieňom na okraji klobúka. Zasurova je jedovatý aj hríb Le Galovej (Rubroboletus legaliae), ktorý má celý klobúk s&nbsp;purpurovohnedým odtieňom. Tieto druhy hríbov rastú veľmi vzácne v&nbsp;teplých dubinách na juhu Slovenska. V&nbsp;podhorských a&nbsp;horských oblastiach pod ihličnanmi je bežnejší jedovatý hríb úhľadný horský (Rubroboletus rubrosanguineus). Charakterizuje ho sivopurpurový klobúk, karmínovočervené rúrky i&nbsp;hlúbik a&nbsp;červená sieťka na hlúbiku.

 Podobné sfarbenie rúrok ako predchádzajúce druhy má aj jedlý hríb zrnitohlúbikový (Neoboletus luridiformis), takzvaný „modrák“, ktorý už nejeden hubár zahodil zo strachu pred otravou. Rozdiel medzi ním a&nbsp;jedovatými druhmi je však veľmi výrazný. Líšia sa sfarbením klobúka – pri jedovatých druhoch z&nbsp;okruhu satana je sivastobelavý až purpurovohnedý, obľúbený modrák má klobúk zvyčajne tmavohnedý a&nbsp;jemne zamatový. Rozdiel nájdeme takisto na hlúbiku. Kým spomenuté jedovaté hríby majú na jeho povrchu zreteľnú tmavočervenú sieťku, hríb zrnitohlúbikový má namiesto nej drobné červené zrniečka, navyše jeho žltá dužina na vzduchu okamžite a&nbsp;intenzívne zmodrie. Podobný, jedlý hríb siný (Suillellus luridus) má síce tiež červenú sieťku, ale na rozdiel od jedovatých hríbov z&nbsp;okruhu satana je na pozdĺžnom reze v&nbsp;spodnej časti hlúbika tmavočervený a&nbsp; medzi dužinou klobúka a&nbsp;vrstvou rúrok má charakteristickú červenú líniu. Dôležité je poznamenať, že u&nbsp;nás rastúce hríby so zrnkami na hlúbiku sú neškodné. Vyvarovať sa treba najmä druhov s&nbsp;červenou sieťkou a&nbsp;červenými ústiami rúrok, ktoré majú sivý až purpurovohnedý klobúk. Aj tie jedovaté druhy sa však stávajú neškodnými aspoň po polhodinovom varení. Dôslednou tepelnou úpravou sa teda tiež možno vyhnúť hroziacej otrave.

Pozor na jesennej hubárskej prechádzke lesom: Ako sa neotráviť?

Ján Červenka

Výber pre vás

Pozor na jesennej hubárskej prechádzke lesom: Ako sa neotráviť?

Ján Červenka

Súvisiace články

RECEPT, ktorý musíte skúsiť! Hubový guláš si zamilujete

Tento radšej neberte: Hríb červený je známy odporne horkou dužinou

FOTO Vo Vysokých Tatrách objavili nový druh huby: Čo je zač?

Výber pre vás