So Števom sme sa dohodli, že pôjdeme na postriežku na srnca. Ráno o pol deviatej sme už boli na posede. O chvíľku začala vo vzdialenosti asi osemdesiat metrov od nás behať srna. Približne o dvadsať minút neskôr vyšiel aj srnec. Prechádzal sa po lúke a popásal sa. Potom prišiel až pod náš posed a zastal vari pol metra od nás. Mali sme dosť času poprezerať si jeho parožky. Odhadli sme ho výradového vidliaka.
Po istom čase sa srnec obrátil a zrejme mienil odísť nazad do lesa. V tej chvíli Števo celkom zručne napodobnil „bäkanie“ srnca. Zmätený srnec zastal a po chvíli začal skákať na mieste, vyhadzujúc parožkami do vzduchu trávu a hlinu. Števo „zabäkal“ znovu a srnec mu takisto odpovedal. Takto sa dohadovali vari dvadsať minút, až kým srnec neodišiel. Ešte sme chvíľu čakali, ale už sa neozval. Okolo desiatej sme sa vrátili do chaty a ešte dlho sme sa rozprávali a smiali na scénke, ktorej sme boli svedkami a tak trochu aj aktérmi.

Spracoval: pef