Červy pľúc patria k častým parazitom aj pri jeleňovitých. Z praktického hľadiska sa opisujú veľké pľúcnivky (najmä rod. Dictyocaulus) a malé pľúcnivky (rod. Capreocaulus a iné).

Diktyokaulóza

Samička pľúcnivky jelenej (Dictyocaulus viviparis) dosahuje až 80 milimetrov, samčekovia približne 40 milimetrov.  Ich larvičky sa kašľom dostanú z priedušiek do ústnej dutiny a po prehltnutí tráviacim aparátom sú vylučované do prostredia. Diktyokauly k realizácii životného cyklu nepotrebujú medzihostiteľov. Zviera sa nakazí priamo po prijatí lariev pri pastve. Slabšia nákaza môže prebiehať bez klinických príznakov, pri masívnom napadnutí a rozsiahlom zápale pľúc však jedinec aj uhynie. Pri pitve alebo vyvrhovaní zveri sa v prípade diktyokaulózy ukážu patologické zmeny: celé okrsky pľúcneho parenchýmu sú nevzdušné a majú tmavočervenú až hnedú farbu. Na dikyokaulózu upozorní pri vyvrhovaní aj výskyt parazitárnych uzlíkov, lokalizovaných na okraji lalokov pľúc, v ktorých už nemusia byť v danom štádiu choroby vitálne červy. Pri pozornejšom posudzovaní pľúc sa dajú pľúcnivky odhaliť aj vizuálne . Okrem izolácie pľúcniviek z pľúc sa diagnóza stanovuje laboratórnym zistením lariev v truse.

Pľúcnivka jelenia je u nás rozšírená plošne, infikovanosť jelenej zveri ňou podľa niektorých autorov dosahuje 24 až 31 percent a pri srnčej zveri 16 až 19 percent populácie. Miestne však môže byť aj frekventovanejšia. Pri danielej zveri je zriedkavejšia.

Kapreokaulóza

Z malých pľúcnych červov sa často vyskytuje pľúcnivka srnčia (Capreocaulus capreoli, syn. Varestrongylus capreoli). Je to špecifický červ srnčej zveri. Samičky dosahujú 12 až 15 milimetrov, samčekovia zvyčajne desať milimetrov. Rozšírenie kapreokaulózy v našich podmienkach je značné, v priemere bola opísaná pri 29 percentách vyšetrenej srnčej zveri. Ale na Slovensku sú oblasti, kde ju zistili pri 60 percentách srnčej populácie (Ciberej a kol., 2001). V niektorých prípadoch sa parazitárne uzlíky nachádzajú v celom parenchýme. V zahraničí ju uvádzajú až pri 70 percentách srnčej zveri a sú štúdie, podľa ktorých sa zistila pri celej miestnej populácii.

FOTOGAlÉRIA je TU! POZOR! nie je vhodná pre každého! 

Od Tatier k Dunaju

Podľa terénnych priekumov realizovaných v rámci záverečných prác poslucháčov Lesníckej fakulty Technickej univerzity vo Zvolene je pľúcna červivosť jeleňovitých na Slovensku zaznamenávaná vo všetkých poľovných oblastiach, od pobrežných lužných lesov a ostrovov Dunaja, až po vysokohorské revíry. Zaujímavé postrehy vo vzťahu k pľúcnej červivosti prišli z poľovníckej praxe (aj v rámci spracúvania diplomovej práce) pri hodnotení výskytu pečeňového červa cicavice obrovskej (Fascioloides magna) v populácii jeleňa lesného v podunajských revíroch v okrese Komárno a tiež z okresu Dunajská Streda. Prevažná väčšina vyšetrenej jelenej zveri s pozitivitou na cicavicu obrovskú bola súčasne postihnutá aj pľúcnou červivosťou.

Na rozdiel od pľúcnivky jelenej, je životný cyklus pľúcnivky srnčej viazaný na medzihostiteľa. V niektorých druhoch slimákov prežívajú larvy pľúcniviek zimné obdobie a na jar infikujú na pastve na ďalšie zvieratá. V rokoch 1982 až 1986 sa na Slovensku uskutočnili plošné vyšetrenia trusu raticovej zveri a následná liečba aj tlmenie pľúcnej červivosti. V súčasnosti z ekologických prístupov možno odporúčať terapiu skôr vo zvernicových a farmových chovoch. Antiparazitárna liečba vo voľných revíroch nemá trvalý účinok. Poľovnícky manažment treba zamerať na hygienu v revíroch, asanáciu okolia kŕmnych zariadení a najmä na dodržiavanie kmeňových stavov raticovej zveri, zabezpečenie jej dobrej kondície, kontrolu zdravia a výživy.