Hlasová komunikácia medveďov je veľmi bohatá a špecifická nielen podľa veku, pohlavia a postavenia jedinca. Slúži na rozpoznanie emócií a pocitov a v spojení s postojom tela tiež vyjadruje rozličné fyziologické alebo psychologické stavy jedinca.

Medvede sa medzi sebou najčastejšie dorozumievajú radom krátkych zvukov s nízkou intenzitou, ktoré vyludzujú výdychom v kombinácii s pohybom pier a líc. Tieto zvuky používajú aj pri stretnutí ako pozdrav či vzájomné upokojenie.

Zvukové signály sa šíria rýchlosťou 300 metrov za sekundu. Sú zložené z harmonického kmitania základného tónu a určitého počtu sprevádzajúcich tónov násobených frekvenciou a výchyliek (amplitúd), ktoré klesajú s rastúcou výškou tónu. Tieto harmonické tóny dodávajú zvuku farbu. Medvede, hlavne mláďatá sa s matkou v prvých týždňoch dorozumievajú aj hlasovými prejavmi, ktorých kmitočet je omnoho vyšší, ako je schopný vnímať náš sluch. Sociálna funkcia hlasových prejavov súvisí s udržaním kontaktu (napríklad matka a potomstvo) alebo odstupu (napríklad samce v čase ruje).

Význam vydávania hlasových prejavov môže byť rozličný, ale prvoradá je vnútrodruhová komunikácia. Zahŕňa tiesňové volanie mláďat, ktoré tvoria hlasné plačlivé zvuky, bolestné volanie poranených jedincov, záchvaty strachu a úzkosti, zavrčanie a rev ako vyjadrenie agresie, až po nízke zvuky používané počas blízkeho fyzického kontaktu.

Autor: Jaroslav Slašťan