Majiteľom a&nbsp;majiteľkám slovenských salašov pomáha s&nbsp;odborným usmernením, ako vychovať psy na tento účel, Michaela Skuban zo Štátnej ochrany prírody SR so sídlom v&nbsp;Banskej Bystrici. Odborníčka, ktorá sa v&nbsp;rámci svojej práce venuje hlavne šelmám v&nbsp;našich lesoch, už podobné projekty aplikovala do praxe vo Švajčiarsku a&nbsp;vo Francúzsku. Stretávame sa s&nbsp;ňou na Orave v&nbsp;dedine Habovka, kde chová približne tisíc oviec Vladimír Ondrík. Na jeho farme je spolu tridsať psov. Niektoré slúžia na zavracanie čriedy, väčšina však stráži ovce pred medveďmi a&nbsp;vlkmi. Majestátne psy, vzbudzujúce rešpekt, sú hlavne stredoázijské ovčiaky, kangalské ovčiaky alebo poľské podhalanské ovčiaky.

Vodkyňou svorky je Duna. Keď prichádzame na ovčiu farmu do Habovky, obrovská stredoázijská sučka nás pozorne ovoniava. Jej majiteľ nás upozorňuje, že tento pes je ako indikátor ľudí. Veľmi jasne dá najavo, kto je jej sympatický a&nbsp;kto nie. Zdá sa, že som „vstupnou kontrolou“ prešla. Po tom, ako ma Duna svedomito otestovala, jemne ma drgla hlavou a&nbsp;naznačila, že ju môžem hladkať. Duna má však trinásť rokov, Vladimír Ondrík so smútkom v&nbsp;hlase hovorí, že svoje dni už má zrejme zrátané. Práve v&nbsp;deň našej návštevy dáva najavo, že zdravotne nie je v&nbsp;poriadku, jej majiteľ na poobedie dohodol návštevu veterinárky.

Duna so svojou sestrou Dixi prišli na farmu do Habovky ako prvé, bolo to niekedy v&nbsp;roku 2010. Vladimír Ondrík spomína, že práve vtedy mu šelmy zabili 32 oviec. To však nebolo všetko. Medvede a&nbsp;vlky pravidelne prichádzali k&nbsp;jeho stádu, aby sa zasýtili práve jeho ovcami. „Po nociach sme nespali. Boli sme takí unavení, že sme driemali postojačky počas dňa na paši, od únavy sa nám zatvárali oči aj pri dojení. V&nbsp;noci sme šelmy odháňali petardami. Stávalo sa, že vlk prišiel k&nbsp;stádu za bieleho dňa, keď sme pásli ovce. Nie raz som stál od neho iba pár metrov. Miestni poľovníci síce na ministerskú výnimku usmrtili dva medvede, vedel som však, že to ešte neznamená koniec trápenia. Povedal som si, že musím niečo robiť, takto to ďalej nejde, a&nbsp;preto som investoval do psov. Odvtedy mám od šeliem pokoj. Odporúčal by som vám vidieť ich v&nbsp;noci, keď zacítia medveďa či vlka, ako za ním vypália. Jeden pes však šelmu nedokáže odohnať, musí ich byť viac pokope. Medveď aj vlk cúvnu späť do lesa, keď ucítia presilu,“ opisuje Vladimír Ondrík.

Článok pokračuje na následujúcej strane&nbsp;

Michaela Skuban precestovala kus sveta a&nbsp;zážitkov má na rozdávanie. Je dcéra Chorváta a&nbsp;Talianky, narodila sa a&nbsp;vyrastala v&nbsp;Nemecku. Po tom, ako v&nbsp;Mníchove ukončila štúdium, pre svoju prácu sa vybrala do sveta. „Už počas štúdia som pracovala na juhu Turecka v&nbsp;útulku pre psy. Lenže pri príchode som vystúpila na nesprávnej autobusovej zastávke a&nbsp;zablúdila som v&nbsp;horách. Zrazu som pred sebou zbadala psa plemena kangal. Strážil tam stádo kráv. Vzbudzoval vo mne rešpekt, schovala som sa za veľkú skalu a&nbsp;pozorovala som ho, ako pracuje. Bolo to fascinujúce divadlo. Psy pomáhajú ľuďom pri strážení dobytka odjakživa. Keď pes pracuje, je šťastnejší, ako keď leží na gauči.“

Michaela pracovala na svojej diplomovej práci v&nbsp;Poľsku, sledovala tam vlky. Jej dizertačná práca posudzovaná v&nbsp;Kanade je zase na tému vplyvu ľudí na správanie medveďov. Okrem veľkých šeliem má rada ovce. „Niekto povie, že sú hlúpe. Nie je to pravda, zažila som, ako si vo veľkom suchu dokázali nájsť vodu.“ Ďalšou jej láskou sú psy. Nečudo preto, že v&nbsp;Nemecku pracovala pri výcviku policajných psov. „Keď pomôžem ľuďom, ktorí majú problémy s&nbsp;vlkmi a&nbsp;medveďmi, zvýšim tým toleranciu vo vzťahu k&nbsp;šelmám,“ hovorí o&nbsp;svojej aktuálnej práci na Slovensku.

Spomína, ako vo Francúzsku prefíkané vlky zneužívali situáciu vo svoj prospech. „Vlk sa vrátil do krajiny po dlhých rokoch, pyrenejské ovčiaky ho nepoznali, pristupovali k&nbsp;nemu hravo, čo by slovenské psy nikdy neurobili. Vlky tento priateľský vzťah, samozrejme, zneužívali. Vo Švajčiarsku zase tamojšie ovce neboli naučené na blízkosť takých veľkých psov, rozutekali sa nám, sedem dní sme dávali čriedu dokopy.“ Na Slovensko prišla kvôli projektu, sledovala migračné koridory veľkých cicavcov a&nbsp;už tu ostala. Aktuálne spolupracuje s&nbsp;poľovníkmi aj ochranármi na riešení problému, ktorý sa týka premnožených medveďov. Výsledkom by mali byť edukačné filmy, ktoré majú slovenských salašníkov motivovať, aby strážili svoje čriedy pred šelmami za pomoci psov. Michaela v&nbsp;tomto prípade spolupracuje so štyrmi slovenskými salašmi.

Alfou a omegou pri tomto projekte je výchova psa. Michaela aj Vladimír Ondrík nám zdôrazňujú, že tieto psy sa nedajú vycvičiť, spoliehať sa musia na ich gény a spomínanú výchovu. „Pri nich neexistuje sadni, ľahni. Podľa intonácie môjho hlasu rozoznávajú, že robia niečo zlé. Naopak, úplne iným tónom ich chválim.“ Psy si od narodenia musia zvykať na prítomnosť oviec. „Suky nechávam, aby šteniatka priviedli na svet medzi ovcami. Od narodenia teda s nimi aj spávajú. Potom ich berú ako členov rodiny, majú geneticky vštepené, že ich musia chrániť. Neodporúčam nikomu, aby prišiel medzi ovce v&nbsp;noci, psy by na neho zaútočili. Spoznávajú nás podľa zvuku áut, zvuku našich krokov, vedia nás odlíšiť od prišelcov. Ráno nás čaká celá zoradená jednotka, chcú pracovať, natešene idú na pašu,“ opisuje Vladimír Ondrík.

Keďže práca na paši je únavná, psy pracujú akoby na zmeny, striedajú sa. Pár dní sú pri ovciach v&nbsp;horách. Následne niekoľko dní oddychujú v&nbsp;ovčíne v&nbsp;dedine. V&nbsp;čase našej návštevy sme natrafili na sučky plemena kangal Mišku a&nbsp;Emu. Mali práve voľno, leňošili v&nbsp;ovčíne v&nbsp;sene, medzi ovcami. Na privolanie zívajúc pribehli, prítomnosť ľudí ich potešila, dávali najavo, že hladkanie, milé slovo je pre ne veľmi príjemné. Potom sa opäť rozvalili, chceli odpočívať, malé jahniatka ich ovoniavali, skákali po nich, veľké, majestátne psy to vôbec nerušilo. Z&nbsp;času na čas sa postavili, prešli sa pomedzi ovce, kontrolovali, či je všetko v&nbsp;poriadku, hoci boli v&nbsp;stajni a&nbsp;nie na paši.

Vladimír Ondrík má za tie roky, odkedy stavil na psy, naporúdzi aj smutné príbehy. Služba pri ovciach niektoré psy stála život. „Tri psy mi uhynuli po tom, ako ich na paši uštipla vretenica. Rád spomínam na ázijskú sučku Bodku. Vlk samotár prišiel v&nbsp;noci až do dediny k&nbsp;nášmu ovčínu, Bodka sa s&nbsp;ním dala do bitky a&nbsp;odohnala ho. Bola zranená, užívala antibiotiká, dala sa dokopy. Lenže dva mesiace nato ju uštipol had a&nbsp;uhynula. Niektoré mladé psy robia tú chybu, že sú zvedavé a&nbsp;pri zaháňaní šelmy sa odpoja od svorky. Urobila to napríklad Miška plemena kangal. Hľadal som ju, kontaktoval som aj poľské salaše, nakoniec sa za dva dni sama vrátila domov. Dixi, ktorá ku mne prišla s&nbsp;Dunou ako prvá, sa sama pustila do bitky s&nbsp;medveďom, premohol ju.“

Bohužiaľ, okrem šeliem tomuto chovateľovi oviec z&nbsp;Oravy robia starosti zlodeji. Pred troma rokmi mu niekto ukradol dva psy – jeden z&nbsp;nich bol moskovský strážny pes, druhý zase poľský podhalanský ovčiak. Polícia páchateľa dodnes nenašla. Okrem toho, že Vladimír Ondrík si kupuje drahé špeciálne psy, šancu dáva aj nechceným jedincom. Ovčiarske psy sú náročné, nehodia sa veľmi do dvora, preto ich majitelia často nezvládajú. U&nbsp;Vladimíra Ondríka tak skončila ázijská sučka Kira, ktorá bol niekoľko rokov zavretá v&nbsp;garáži v&nbsp;tme. Ďalší pes, slovenský čuvač Maxo, bol veľmi uštekaný, susedia z&nbsp;dediny sa vzbúrili a&nbsp;majiteľovi dali jasné ultimátum: pes musí z&nbsp;ulice preč. Ázijská sučka Linda zase skočila na svoju tehotnú majiteľku, domáci sa jej vzdali.

Článok pokračuje na následujúcej strane

Michaela Skuban hovorí, že bačovia, chovatelia oviec sa cítia v&nbsp;boji proti šelmám veľmi osamotení. „Chýba im finančná aj mentálna podpora. Napríklad vo Švajčiarsku dostávajú majitelia oviec príspevky na kúpu psov, veterinárnu starostlivosť a&nbsp;kŕmenie. Psy sú registrované a&nbsp;zo strany štátu pravidelne kontrolované, či sa s&nbsp;nimi adekvátne zaobchádza, aby napríklad neboli na reťazi.“

Michaela preto dúfa, že vďaka projektu vybuduje na Slovensku sieť odborníkov a&nbsp;odborníčok, ktorí budú pomáhať záujemcom o&nbsp;tento druh ochrany pred šelmami. Bačovia, ktorí budú svoje čriedy chrániť za pomoci psov, budú mať naporúdzi napríklad informácie o&nbsp;tom, kde by si mohli zaobstarať vhodného psa, ako ho správne vychovávať, kŕmiť. Medvede schádzajúce k&nbsp;ľudským obydliam totiž na Slovensku vzbudzujú veľké emócie a&nbsp;rozdeľujú ľudí, preto treba konať a&nbsp;hľadať vhodné riešenia.

Zdroj: <a href="https://zivot.pluska.sk/reportaze/presile-medvede-musia-pomoct-sami-ovce-salasoch-chrania-specialne-psy" target="_blank" rel="noopener">Život</a>

Ovce na salašoch chránia špeciálne psy: Pred nimi majú rešpekt aj MEDVEDE!

Plus TV

Vďaka kvalitnej pozorovacej technike vieme prečítať zver aj po súmraku 1

Otázka pre znalcov Ponechať tohto jedinca v chove alebo nie?

Mnohí konzumenti uprednostňujú na vianočnom stole pstruha pred tradikčným kaprom

Výber pre vás

Ovce na salašoch chránia špeciálne psy: Pred nimi majú rešpekt aj MEDVEDE!

Súvisiace články

Môžu si za návštevu MEDVEĎOV sami? V mestečku nariadili nevyhnutný krok

KVÍZ: Čo naozaj viete o medveďoch? Otestujte svoje vedomosti

Situácia, s ktorou sa obyvateľstvo nevie vyrovnať, lebo MEDVEĎ

Ovládate reč medveďov? Len s brum-brum si veru nevystačíte

Zábery, z ktorých behá mráz po chrbte: Obrovský MEDVEĎ sa vybral na nákup

Plus TV

Vďaka kvalitnej pozorovacej technike vieme prečítať zver aj po súmraku 1

Otázka pre znalcov Ponechať tohto jedinca v chove alebo nie?

Mnohí konzumenti uprednostňujú na vianočnom stole pstruha pred tradikčným kaprom

Výber pre vás