Očné zuby (kelce, grandle) jelenej zveri sú považované za istý druh trofeje. Na výrobu poľovníckych šperkov sa najviac hodia očniaky pekne „pálené“, s  hnedastou kresbou. Pri srnčej zveri sú však očniaky rarita, atavistický znak. Hell (1988) ho definoval ako mimoriadny jav, ktorý sa vyskytoval pri jej fylogenetických predkoch, tvrdil, že očné zuby pripomínajú znak nejakého primitívneho plemena.

OČNIAKY SRNČEJ ZVERI
OČNIAKY SRNČEJ ZVERI
Zdroj: archív autorov

DEDIČSTVO

Prvé stopy čeľade jeleňovitých odhaľuje veda na začiatku treťohôr, teda v období pred 35 miliónmi rokov. Tieto druhy ešte nemali parohy a podľa Kötta (2012) sa podobali dnešným zástupcom zoologického rodu ázijských „srnčekov“ (z rodu Hyd
roptes). Vývojom tvarov a mohutnosťou parožia sa jeleňovité prispôsobovali podmienkam prostredia, v ktorých sa druh presadzoval. Najmenší zástupca čeľade jeleňovitých – pudu (Pudu pudu), dosahuje telesnú hmotnosť do deväť kilogramov, kým najväčší druh – los (Alces alces), až 800 kilogramov. Charakteristickým znakom všetkých súčasných jeleňovitých, práve s  výnimkou rodu „srnčekov“, sú parohy samcov. Len pri soboch nasadzujú parožie aj samice. Napríklad ázijský druh srnček čínsky (Hydropotes inermis) parožie nemá a pre obe pohlavia sú typickým znakom očné zuby (obr. 1) v hornej čeľusti.

Dosahujú dĺžku osem a viac centimetrov (Lihocký, 2012). Pôvodom je z niektorých oblastí v Číne a Kórei, kde sa vyskytuje doposiaľ. V Anglicku srnčeka čínskeho introdukovali po roku 1900 do lokality Woburn Park a teraz sú tieto zvieratá súčasťou miestnej populácie zveri. Ako uvádza Lihocký, do Francúzska srnčeka čínskeho zaviedli roku 1954 a jeho populácia tam dnes prosperuje v Parc de Ligaure (Dép. Haute Vienne). Vypustili ich do okolia Mimoges, kde sú pod kontrolou miestnych poľovníckych organizácií. Toľko krátka exkurzia do histórie niektorých zástupcov čeľade jeleňovitých. Vráťme sa k našim srncom.

Pokračovanie je na druhej strane!