V minulom režime sa  odporúčalo  uzatvárať družobné  zmluvy a bokom nestálo ani naše  poľovnícke združenie. Nadviazali sme družbu s poľovníkmi z okresu Galanta. Naši poľovníci chodievali  na poľovačky na malú zver  k nim, oni zas na jeleniu zver  k nám. V jeden rok prišli piati  a mali byť u nás päť dní.  Šéfoval im najstarší, ktorý  mohol mať okolo šesťdesiat  rokov a volali ho Miško báči. Aby sa nestalo, že v jeden deň  ulovia dva jelene, museli sme  žrebovať, ktorý z nich môže v príslušný deň jeleňa odstreliť.  Miško báči si vyžreboval druhý deň, a tak sme v prvý deň vyšli ešte za tmy len tak do lesa. Usadil som ho na posed  na okraji, odkiaľ mal veľmi  dobrý výhľad. Ešte ani  nesvitalo, keď medzi mnou  a Miškom báčim niečo prešlo, nedalo sa to však rozoznať.

Ilustračná fotografia
Ilustračná fotografia
Zdroj: Vierka Balážová Duchoňová

Až keď sa rozvidnelo, videl som  šesť kusov jelenej zveri, samé jelenice, ktoré kráčali smerom k Miškovi báčimu. Priblížili sa k nemu asi na päťdesiat metrov a ja som s napätím čakal, kedy zaznie výstrel. Stále však bolo ticho, až po chvíli jedna jelenica  natiahla krk, zaregistrovala jeho polohu a všetka zver veľkým  oblúkom vbehla nazad do lesa. Bolo mi čudné, prečo  nestrieľal. Išiel som k nemu. Už  z diaľky som videl, ako Miško báči sedí na posede s hlavou v predklone a bradou opretou o prsia. Zastal som a v tom momente Miško báči mocne zachrápal. Spod posedu som  naňho zavolal, a keď zišiel  dolu, hovorí svojím tvrdým  nárečím: „Nyšt tu neišlo.“

Pokračovanie na strane 2.