Poľovníctvo a rybárstvo

V minulom režime sa&nbsp; odporúčalo&nbsp; uzatvárať družobné&nbsp; zmluvy a bokom nestálo ani naše&nbsp; poľovnícke združenie. Nadviazali sme družbu s poľovníkmi z okresu Galanta. Naši poľovníci chodievali&nbsp; na poľovačky na malú zver&nbsp; k nim, oni zas na jeleniu zver&nbsp; k nám. V jeden rok prišli piati&nbsp; a mali byť u nás päť dní.&nbsp; Šéfoval im najstarší, ktorý&nbsp; mohol mať okolo šesťdesiat&nbsp; rokov a volali ho Miško báči. Aby sa nestalo, že v jeden deň&nbsp; ulovia dva jelene, museli sme&nbsp; žrebovať, ktorý z nich môže v príslušný deň jeleňa odstreliť.&nbsp; Miško báči si vyžreboval druhý deň, a tak sme v prvý deň vyšli ešte za tmy len tak do lesa. Usadil som ho na posed&nbsp; na okraji, odkiaľ mal veľmi&nbsp; dobrý výhľad. Ešte ani&nbsp; nesvitalo, keď medzi mnou&nbsp; a Miškom báčim niečo prešlo, nedalo sa to však rozoznať.

Až keď sa rozvidnelo, videl som&nbsp; šesť kusov jelenej zveri, samé jelenice, ktoré kráčali smerom k Miškovi báčimu. Priblížili sa k nemu asi na päťdesiat metrov a ja som s napätím čakal, kedy zaznie výstrel. Stále však bolo ticho, až po chvíli jedna jelenica&nbsp; natiahla krk, zaregistrovala jeho polohu a všetka zver veľkým&nbsp; oblúkom vbehla nazad do lesa. Bolo mi čudné, prečo&nbsp; nestrieľal. Išiel som k nemu. Už&nbsp; z diaľky som videl, ako Miško báči sedí na posede s hlavou v predklone a bradou opretou o prsia. Zastal som a v tom momente Miško báči mocne zachrápal. Spod posedu som&nbsp; naňho zavolal, a keď zišiel&nbsp; dolu, hovorí svojím tvrdým&nbsp; nárečím: „Nyšt tu neišlo.“

<strong>Pokračovanie na strane 2.</strong>

Na druhý deň už mohol Miško báči strieľať na jeleňa. Zašli sme opäť na staré miesto a na posed sme zasadli spolu. Až do rozvidnenia sme nezaznamenali žiadny pohyb. Neskôr vyšla z borovicového porastu črieda jelenej zveri. Ďalekohľadom som zistil, že sú to samé jelene. Namierili si to priamo na nás. Keď boli vzdialené asi 120 metrov, ukázal som Miškovi báčimu štyri prsty, čo znamenalo, že môže odstreliť toho štvrtého v čriede. Jelene prišli ešte bližšie a Miško báči vystrelil. Jeleň padol v ohni. Po výstrele prišla na Miška báčiho taká triaška, že nemohol ani zísť z posedu. Keď sme sa konečne dostali dolu, išli sme k jeleňovi. Bol to vidlicový nepravidelný desatorák a bol už zhasnutý. Nasledovala gratulácia, odovzdanie zálomku a jeleňovi posledný hryz. Bol zasiahnutý na chrbtici&nbsp; a ranu mal na konci rebier. Jeleňa sme vyvrhli a odviezli do chaty, v ktorej boli hostia ubytovaní. Hoci mal Miško báči problémy s kĺbmi,&nbsp; v ten deň chodil vystretý, bez palice, ba zdalo sa, že omladol aj o desať rokov.

Každému&nbsp; ponúkal a nalieval víno. Vycítil som, že ostatní družobní hostia ešte nevideli uloveného jeleňa. bol to ich prvý. Chytali ho za srsť, za parohy, obzerali ratice. Tu sa jeden z nich opäť tvrdým nárečím spýtal: „Miško báči, a gde ste mu míriv?“ „No gde? Na krk! Já jagživ&nbsp; inde nemírim,“ odpovedal&nbsp; Miško báči. „Jak to, ved rana je meter za krkem,“ doberal si&nbsp; ho jeden z poľovníkov. „No,“ nedal sa Miško báči, „a ty nevíš, že krk sahá od uší&nbsp; až po ocas?“ Niektorí poľovníci zrozpačiteli a ani Miškovi báčimu to asi&nbsp; nedalo celý zvyšok dňa pokoj,&nbsp; lebo večer sa k tomu ešte raz&nbsp; vrátil a na svoju obhajobu&nbsp; povedal: „Víte, s tým krkem to&nbsp; neni také jednoduché. Krk precca pokračuje chrbovou kostou až k ocasu.“ Takéto vysvetlenie nás uspokojilo a ja&nbsp; si ho pamätám dodnes, hoci&nbsp; do príručiek pre poľovníkov by&nbsp; som ho určite nedával.