V minulom režime sa odporúčalo uzatvárať družobné zmluvy a bokom nestálo ani naše poľovnícke združenie. Nadviazali sme družbu s poľovníkmi z okresu Galanta. Naši poľovníci chodievali na poľovačky na malú zver k nim, oni zas na jeleniu zver k nám. V jeden rok prišli piati a mali byť u nás päť dní. Šéfoval im najstarší, ktorý mohol mať okolo šesťdesiat rokov a volali ho Miško báči. Aby sa nestalo, že v jeden deň ulovia dva jelene, museli sme žrebovať, ktorý z nich môže v príslušný deň jeleňa odstreliť. Miško báči si vyžreboval druhý deň, a tak sme v prvý deň vyšli ešte za tmy len tak do lesa. Usadil som ho na posed na okraji, odkiaľ mal veľmi dobrý výhľad. Ešte ani nesvitalo, keď medzi mnou a Miškom báčim niečo prešlo, nedalo sa to však rozoznať.
Až keď sa rozvidnelo, videl som šesť kusov jelenej zveri, samé jelenice, ktoré kráčali smerom k Miškovi báčimu. Priblížili sa k nemu asi na päťdesiat metrov a ja som s napätím čakal, kedy zaznie výstrel. Stále však bolo ticho, až po chvíli jedna jelenica natiahla krk, zaregistrovala jeho polohu a všetka zver veľkým oblúkom vbehla nazad do lesa. Bolo mi čudné, prečo nestrieľal. Išiel som k nemu. Už z diaľky som videl, ako Miško báči sedí na posede s hlavou v predklone a bradou opretou o prsia. Zastal som a v tom momente Miško báči mocne zachrápal. Spod posedu som naňho zavolal, a keď zišiel dolu, hovorí svojím tvrdým nárečím: „Nyšt tu neišlo.“
Pokračovanie na strane 2.
