Začiatkom zimy sa zakaždým pristihnem pri myšlienke, aké ťažké obdobie a skúška tam hore zasa čaká kamzíky. No tieto ušľachtilé zvieratá nedbajú na pocity nás ľudí. Našli si životný priestor, ktorý im vyhovuje. Neostáva im iné, ako v pokoji prijímať zákony našich malých veľhôr, kde po letnom období hojnosti prichádza dlhá a drsná zmena, ktorá bez ohľadu na vek a skúsenosti preverí každého tatranského kamzíka.    
 
Prituhuje 
S postupujúcou jeseňou sa začala aj kamzičia ruja. Vo svojich prejavoch je akčná a pre pozorovateľa veľmi zaujímavá. Dynamiku jej dodávajú najmä dospelé capy. Niekedy to vyzerá, akoby obdobie ruje prežívali v nekonečných naháňačkách. Počas nich predvádzajú akrobaciu, pri ktorej zabudneme aj dýchať. No bezprostredne pred koncom roka, pred vrcholiacou zimou, kamzíky majú už celkom iné starosti. Ruja sa skončila, do jari je veľmi ďaleko a počas nastávajúcich dlhých a studených mesiacov sa skôr alebo neskôr každého, kto sa vo vysokohorskom prostredí rozhodol žiť a prežiť, zima opýta, čo robil v lete. 

Kamzík
Kamzík
Zdroj: Pavol Lenko


Vrchol zimy 
Najchladnejšie ročné obdobie do života kamzíkov definitívne udrie plnou silou približne vtedy, keď my ľudia oslavujeme Vianoce a príchod nového roka. Ich bytie sa odrazu zúži do krátkych dní a dlhých nocí strávených v mraze, vetre a v nekonečných fujaviciach. Pre kamzíky neexistuje cesta, ktorou by sa dala zima oklamať, aj do pásma lesa schádzajú len výnimočne, najradšej vôbec. A tak sa ich obrovský svet odrazu zmenší na rokmi overené miesta – zimoviská, ktoré im v rámci tunajších podmienok poskytujú o čosi viac. No ako fujavice, mrazy a lavíny pritvrdzujú, je pre ne čoraz náročnejšie vyhrabávať spod pribúdajúceho snehu chudobnú vysokohorskú potravu, ktorú tvoria zvyšky tráv a vysokohorských rastlín. V tomto období preto s obľubou vyhľadávajú náveterné svahy, z ktorých zimný severák odvial väčšinu snehu za neďaleký hrebeň. Podstatnú časť svojho zimného bytia však strávia odpočívaním, a asi aj snením, že raz sa nekonečné snehové polia opäť premenia na bohaté vysokohorské lúky. Ale to je ešte veľmi vzdialená budúcnosť. 

Zaujímavú fotogalériu nájdete TU!

Do jari ďaleko 
Mnoho kamzíkov zimu neprežije. Jej charakter nie je každý rok rovnaký, pripomína lotériu. Niekedy to s ňou vyzerá, že niet takej sily, ktorá by ju vrátila späť do hry ...a bum, na pár dní, nezriedka aj týždňov, je zima späť v celej svojej sile. Hlavne v období veľkonočných sviatkov zvykne akoby na truc vystupňovať trápenie už aj tak ťažko skúšaných kamzíkov. Teraz je ochranná hodnota čriedy azda najdôležitejšia. Už aj dospelé samotárske capy sa v tom čase najradšej zdržiavajú spoločne, či v menších skupinách. Hory totiž nerady odpúšťajú omyly a zaváhania. Smrť počas náhlych zmien zimno-jarného počasia s obľubou kosí tam, kde sa jej naskytne príležitosť. Prevažne v radoch mláďat narodených z predchádzajúcom roku, ale  nepohrdne ani staršími ročníkmi, keď sa jedince počas zimy zranili alebo príliš zoslabli.  

 

Nový život  
No všetky tieto prejavy počasia a pozvoľný prechod do silnejúcej jari je predzvesťou veľkej a dlho očakávanej zmeny – leto a jeho nekonečná štedrosť je na dosah. Prvé kamzíčatá sa zvyknú rodiť približne v polovici jari. A ihneď ako nadobudnú pocit istoty a stability, čo po narodení trvá len pár hodín, využijú každú príležitosť, aby prejavili svoju novú životnú energiu. Napríklad hrou na naháňačky alebo výskokmi spojenými s odvážnymi kotrmelcami, či šmýkaním sa po zvyškoch starého snehu. Z času na čas sa do hier mláďat zapoja aj dospievajúce alebo dospelé zvieratá. Vytúžené leto na svojom začiatku akoby otvára, a na svojom konci uzatvára ročný kolobeh vysokohorského života. Keď v prírode prevládne červená farba a v povetrí sa zalesknú lietajúce pavučiny, tunajším obyvateľom i pútnikom pripomenú, že s babím letom sa končí aj hojnosť plodov a semien. Hoci je život vysoko v horách drsný, pre kamzíky je toto prostredie jedinečné a nenahraditeľné.