Ozajstný poľovník ani s povolením na lov zveri v najvyššej vekovej triede nevystrelí, kým si nie je istý jej lovnosťou.

Ako bezpečne určiť jedinca, ktorý už vekom prešiel do kategórie lovný, aby sme si jeho trofej mohli dovoliť verejne prezentovať? Vo svojich publikáciách radia renomovaní autori Nečas, Hell, Wolf, Lochman, Menzel, Stubbe, Bališ, Hromas, Kolář, Drmota, Vach, Rakušan, Herz, Hespeler, Klewer, Červený a ďalší. No azda najlepšou školou sú časté vychádzky do revíru, najlepšie so skúsenejším kolegom, zamerané na pozorovanie zveri. Na to nám v súčasnosti pomáhajú aj kvalitné ďalekohľady, fotoaparáty, kamery a fotopasce. S nadobúdaním praxe možno minimalizovať chyby pri odstrele. Niekto to zvládne za niekoľko sezón, niekto na to potrebuje desaťročia, niekto sa to nenaučí nikdy. Niektorí poľovníci totiž nie sú trpezliví, ženie ich „hlad po rane“ a neberú ohľad na chov zveri. Zaujíma ich mäso či trofej ako znak prestíže.

Kapitálne srnce

Skúsení poľovníci, ktorí sa špecializujú na staré srnce, hovoria, že lov bez veľkej dávky trpezlivosti nebýva korunovaný úspechom. Srnčiu zver treba sledovať počas celého roka a srnce hlavne v čase zhadzovania a vytĺkania parožia. Starý srnec niekedy už koncom novembra a začiatkom decembra nosí náznak novej trofeje a koncom februára ju vytĺka. Dospelé a najmä staršie samce sa správajú prísne teritoriálne, vytĺkanie sprevádza značenie územia poškodzovaním drevín a hrabankami. Takéto miesto si treba pamätať. Je pravdepodobné, že neskôr, počas ruje, tu lovného srnca prekabátime vábením alebo jednoducho si ho ráno, či večer vychodíme. Pri posudzovaní veku však neradno hľadieť iba na parôžky, pretože aj mladší srnec v dobrej kondícii môže nasadiť kapitálnu trofej. Treba vedieť, že starý srnec je veľmi opatrný, na pašu vychádza neskoro, za šera a naopak skoro zaťahuje. Na svojom teritóriu žije ako duch a stretnúť ho možno len náhodou. Pri stretnutí ihneď odskakuje bez takzvaného „brechania“, maximálne s krátkym bö-öö.

Profesionál

Aj skúsenému poľovníkovi príde niekedy zaťažko jednoznačne posúdiť vek živého jedinca, či už srnca, jeleňa, daniela, alebo muflóna. Priznáva to i Peter, ktorý niekoľko desaťročí pôsobil v rozsiahlej zvernici v Malých Karpatoch, kde v rámci profesie lesníka často sprevádzal poľovníckych hostí. Boli to často politickí prominenti a neskôr aj bohatí poľovníci zo západnej Európy. Neodporúča odhadovať vek zveri len na základe posudzovania parožia. Odporúča všímať si niektoré ďalšie detaily, podľa ktorých sa dá odlíšiť starý, teda lovný jedinec od mladšieho. S kolegami počas dlhoročnej praxe odpozorovali, že takýto starý jeleň má väčšie, previsnutejšie brucho. To treba sledovať počas roka, pretože v ruji aj starší samec vypína hrudník a hlavu nosí vyššie. Snaží sa vyzerať ako „riadny chlap“ a brucho schováva. Počas ruje navyše neprijíma potravu. Pri posudzovaní veku je dôležité všímať si aj tvár. Tvárová časť lovného jeleňa je zmraštená, akoby zvráskavená, a podobá sa na kravskú papuľu. A starým karpatským jeleňom akoby medzi parožím vyrastala ofinka zo srsti.

Odpozorované

Lovný alebo chovný?
Podľa bývalého poľovníckeho sprievodcu sa dajú podstatne staršie jelene odlíšiť od mladších aj podľa niektorých znakov na paroží. Chce to však veľké skúsenosti a pozorovací talent. Napríklad na základe takzvaných hákov. Horári takto nazývajú očníky, ktoré majú staré jelene evidentne zahnuté dohora. Peter názorne ukazuje niekoľko trofejí z jeleňov starších ako 12 rokov, a všetky okrem jedného majú práve takto zahnuté hroty očníkov. Pri tom jednom, uhynutom jeleňovi, sa lesníci pomýlili. Napriek rovným očníkom bol starý. Skúsený lesník to však považuje skôr za výnimku. Dlhoročnou praxou si s kolegami overili, že starší jeleň „prikláňa“ strednú vetvu ku kmeňu. Uhol, ktorý zviera, je na spodnej strane tupý a naopak na vrchnej strane podstatne ostrejší. Na paroží veľmi starého jeleňa je to markantné. Okrem toho má takýto jeleň hroty vetiev špicaté a vybielené.

„Keďže pred dvadsiatimi-tridsiatimi rokmi neexistovali fotopasce, kamery a fotil len málokto, tak sme parametre našich jeleňov doslova nosili v hlave,“ hovorí skúsený poľovník. „Museli sme ich poznať, preto sme trávili veľa času v revíri aj mimo pracovného času. Vedeli sme o lokalitách, kde sa zdržiavajú, kde zimujú, kde majú letné stanovištia a poznali sme aj historicky dané rujoviská. Predovšetkým sme kontrolovali stanovištia starých lovných jeleňov.“

Povinné školenia

Na meraní a bodovaní trofejí jeleňov ulovených hosťami sa povinne zúčastňovali všetci lesníci, ktorí pôsobili ako poľovnícki sprievodcovia. Na paroží si podľa Petra všímali hlavne dĺžku kmeňov a hmotu. Postupne sa im to dostávalo „do oka“ a praxou v teréne si to utvrdzovali. Podľa skúseného sprievodcu neplatí vždy, že starý jeleň má hmotu parožia dolu. Dôležitá je vraj stredná vetva, jej dĺžka a spomenutý uhol, ktorý zviera s kmeňom. A doslova vyblýskané hroty na konci vetiev. Ak sú tupé, jeleň určite nie je starý. Ukazovatele chovnosti jeleňa sú dostatočná dĺžka kmeňov, rozloha, počet vetiev, hmota a symetria, a k tomu telesná vyspelosť. Znakom starého jeleňa je ťažisko posunuté do prvej tretiny tela, hrubý krk, lalok a predné behy akoby vyrastali v polovici tela.

Samotáre
Lovný alebo chovný?

V rozsiahlej zvernici, pôvodne určenej pre mufloniu zver, chovali všetky druhy raticovej zveri. Danieliu zver, ktorá tu bola hojne zastúpená, aj na úkor kvality trofejí. Zlepšovať sa ju snažili dôraznou selekciou. Asymetria parožia mladšie jedince vyraďovala z chovu. Hosťom ponúkali na lov zásadne staršie lovné lopatáre. Ako ich rozpoznali?

„Všímali sme si hrubý krk a najmä ohryzok. Je viac vystúpený, vykreslený a v ruji neprehliadnuteľný. Starší daniel, najmä okolo šiesteho a siedmeho roku, má široký chrbát, valcovité telo, počas ruje je veľmi výbojný a potom často oddychuje. Mimo ruje je vyslovený samotár.“ Starý daniel si podľa Petrových bohatých skúseností pri sebe drží takzvaného varovčíka. Väčšinou je to ihličiak, ktorý s ním chodí, neustále istí a dáva pozor.

Lesníci sa učili posudzovať vek zveri aj podľa hmotnosti. Ulovené kusy vážili, merali a hmotnosť si zaznamenávali. Neskôr to štatisticky porovnávali a aj podľa telesných proporcií sa naučili rozoznávať vek jedincov. Podľa nášho sprievodcu telesne slabšia zver nikdy nenasadí kvalitnú a silnú trofej, azda len výnimočne. Celoročné pozorovanie najmä starších danielov je podľa neho problém. Vo voľnej prírode sa samce po ruji rozídu a ku kŕmnym zariadeniam chodia veľmi sporadicky. Podľa Petra je to bludárska zver, ktorá sa rada po revíri pohybuje v noci.

Cenné body

Do zvernice lákal mnohých poľovných hostí muflón. Požadovali kapitálne jedince, vedeli, že si môžu vyberať. „Vek baranov a hlavne bodovú hodnotu sme odhadovali podľa dĺžky tuľajok, ale malý oblúk až k oku dokáže pomýliť aj skúseného poľovníka! Vtedy si treba všímať aj hrúbky,“ upozorňuje profesionál. Vo zvernici bolo veľa štvor- až šesťročných baranov, takže sa mali na čom učiť. Prvá otázka nemeckého hosťa pri pohľade na pasúce sa muflóny bola, koľko stojí? Sprievodcovia museli vedieť veľmi presne odhadnúť vek a trofejovú kvalitu zveri, lebo máloktorý hosť odpustil omyl čo i len o dva body.

Často v revíri
Lovný alebo chovný?

Na zveri si treba všímať morfologické znaky, tvar parožia alebo tuľajok, postavu a jeho správanie, čo umožní iba trpezlivé pozorovanie vyhliadnutého jedinca v revíri. Potvrdzuje to aj ďalší profe­sionálny lesník a poľovník, zhodou okolností takisto Peter. Poľovných hostí sprevádza v dobre zazverenom revíri na úpätí Krupinskej vrchoviny. Zdôrazňuje, že k omylom, keď sa uloví mladší alebo chovný jedinec, potom prichádza veľmi zriedka. Profesionálom pri sprevádzaní sa to však nemôže stať. Ide o dôveru hosťa, ktorý má záujem o lovného jedinca s určitou trofejovou kvalitou. Ak chce sprievodca dať hosťovi uloviť konkrétneho jedinca, musí ho bezpodmienečne poznať, zároveň však vedieť, čo chce hosť. Pri komerčne zameranom poľovníctve totiž tvar parožia, veľkosť lopát a bodová hodnota trofeje určuje cenu. Pri kapitálnych jedincoch sa výrazne zvyšuje po piatich bodoch a pri tých najsilnejších rastie už s každým bodom. Jeden bod môže predstavovať rozdiel aj 130 eur.

Vlastné metódy
Lovný alebo chovný?

Vek daniela medzi piatym a ôsmym, respektíve deviatym rokom sa vo voľnej prírode veľmi ťažko určuje. Peter spod Krupinskej vrchoviny prejde ako sprievodca pred poľovačkou viacero „rochanísk“. Má odpozorovaných niekoľko danielov, niektoré aj od predošlého roka a môže porovnávať. Niečo napovedia aj zhody, ale podľa neho nie sú najlepším ukazovateľom, lebo dospelé daniele nasadzujú parohy pod vplyvom mnohých faktorov. Môžu sa aj medziročne veľmi líšiť. Zver má svoje letné a zimné stanovištia a dobrý poľovník by mal poznať rovnako prechody zveri cez ruju a mimo nej. A musí sledovať pobytové znaky nielen samčej, ale aj samičej zveri. „Lebo tam, kde sú dievčatá, určite prídu aj chlapci...,“ vraví s úsmevom Peter. Veľa sa podľa neho dá naučiť aj na chovateľských prehliadkach, pričom sa oplatí navštíviť aj tie v susedných okresoch.

Pri jeleňoch sú jednoznačnejšie znaky na posúdenie ako pri danieloch, a preto sa ich chovu lepšie darí. Hlava, krk, postava, hmotnosť parožia, jeho tvar, rozloha, očník, nadočník, stredná vetva, koruna… „Máme dobrý genofond. Už v jednotke veľmi ťažko nájsť výradového jeleňa. Ani do druhej vekovej triedy zvlášť nezasahujeme, len ak ide o výrazného škodníka. Preto máme v revíri dostatok dospelých, a dokonca prestarnutých jeleňov s hodnotou trofeje 180 a viac bodov. Tie sú najžiadanejšie. Klienti zistili, že lov takéhoto ťažkého jeleňa prináša rovnako silný zážitok ako lov jeleňa s trofejou vyše dvesto bodov. Takto môžeme úplne preskočiť tretiu vekovú triedu, kde sa má loviť najmenej samcov,“ bilancuje sprievodca.

Lajdáci

Lovný alebo chovný?
Pokiaľ ide o muflóny, v revíri, kde Peter pôsobí, je potrebná silná selekcia vrastavých baranov. Tvoria až polovicu samčej populácie. Muflóny majú malé rozlohy rohov, vinutie, oblúk a ani hrúbky nie sú bohvieaké. Napriek tomu sa nájdu aj medailové, dvesto- bodové jedince. Problém je, že zimujú v inom revíri. Starším baranom totiž prekáža prílišný ruch v revíri. Na muflóny však možno poľovať celý deň, najmä v septembri a v októbri. A ak sa cez deň poľovník pomýli pri sčítaní vrúbkovania na tuľajkách a nesprávne určí vek barana, je to viac-menej lajdáctvo. Žiaľ, v revíri, kde je veľa baranov, tlčú sa aj mimo ruju a ničia si tuľajky, čo znižuje estetickú hodnotu trofeje.

– – –

V čase lovu sa veľa silných dospelých jedincov záhadne stratí. A nie je to len práca predátorov. Po hodovaní šeliem zostávajú aspoň kapitálne parohy či parôžky. No keď zver pri značení teritória alebo putovaní na rujoviská narazí na nezodpovedného poľovníka, trofej končí niekde na povale, v horšom prípade cestuje za hranice do nenávratna.

Tibor Benčič