Zabíjanie vlkov kyjakom patrí medzi najstaršie spôsoby lovu tohto druhu zveri. V Žiari mal kyjak pomenovanie „klacok“. Výroba takéhoto klacka trvala dlhšie. Na mladom dube sa na jar presekala kôra až ku drevu a takto sa nechalo rásť jeden až dva roky. Potom „klacok“ odrezali, olúpali z kôry a na dreve zostali umelo vytvorené kŕče. Takýto klacok bol dlhý až 1,5 metra.

Ilustračná foto
Ilustračná foto
Zdroj: J. Ferenec

Za ojedinelú formu lapania vlkov na území Slovenska sa považuje lapanie vlkov do sietí v Žiari. V tejto dedine bola táto forma chytania vlkov používaná už od 16.storočia. Obyvatelia Žiaru chytaním vlkov oslobodzovali seba aj iné obce Liptova od vlkov a popritom si tým zarobili aj nemalé množstvo peňazí. Z hospodárskych účtov Liptovskej stolice sa dá dozvedieť, že v roku 1712 obyvatelia Žiaru dostávali za každú vlčiu hlavu 8 zlatých a za každú vlčiu kožu 8-9 zlatých zo stoličnej pokladnice.

.
.
Zdroj: MPRV SR

Tieto finančné prostriedky potom putovali do spoločnej obecnej pokladnice. Z týchto príjmov potom hradili výdavky za pletenie sietí aj za ich opravu a boli z toho vyplácaní aj honci. Každý rok na jar z týchto peňazí usporiadali „vlčiarsku“ zábavu, na ktorej celá dedina pila „vlčnuo“. Za takýchto peňazí si v žiari postavili aj prvú murovanú zvonicu, do ktorej si v Nadlaku kúpili neskôr aj tri zvony za 1400 korún. Formu lapania vlkov do sietí si neskôr osvojili aj obyvatelia susedných dedín: Smrečany, Veterná Poruba a Vitálišovce.

.
.
Zdroj: Jaroslav Slašťan

Ústna tradícia si v Žiari zachovala záznamy o lapačke vlkov, ktorá sa v tejto dedine a okolí rozvinula na ojedinelú formu chytania vlkov na území Slovenska. Obyvatelia Žiaru bojovali bez strelných zbraní, vo väčších skupinách štyridsať až päťdesiat mužov a žien. Takáto skupina ľudí vystrela pod úpätím hôr svoje siete. O siete sa starali vždy štyri žiarske rodiny, ktorým sa táto činnosť stala dedičnou.

.
.
Zdroj: Jozef Ferenec

Pri hone na vlkov spodnú časť siete pripevnili o zem alebo na sneh jeden meter dlhým hákom, nazývaným kľúč. Takýmto kľúčom siete aj spájali. Siete boli napnuté na sošky (dva metre dlhé palice) tak, že sa pri náraze napli a ľahko spadli na chytenú obeť. Na jednu čiaru takto nainštalovali až 400 metrov sietí. Konce sietí boli zahnuté dovnútra poľovného priestoru. Na každých 70 metrov siete boli v jej blízkosti ukrytí piati až šiesti chlapi vyzbrojení klackami. Kolmo uprostred rozostavanej siete boli rozostavení traja honci (popudníci), takisto ozbrojení. Na okrajoch siete stáli „stráže“, ktoré dávali pozor, aby vlci neunikli. Ostatní lovci hnali zver do siete. Vlci sa vrhli na sieť pripevnenú o zem, ktorá ich hodila naspäť a spadla. Takto chytených vlkov, zmietajúcich sa v sieti, lovci ubili klackami.

Zdroj: Liptovské múzeum v Ružomberku/Facebook (Zdroj: POĽOVNÍCTVO V LIPTOVE (kolektív autorov), 2007, ISBN-978-80-969657-8-6).