Mária Inštitorisová

Obaja pochádzate z poľovníckych rodín. Kam siahajú vaše hobby korene?

Michaela: Od útleho detstva som snívala o tom, že raz budem cvičiť psy. Môj otec sa poľovníckej kynológii venuje viac než štyridsať rokov, mala som teda možnosť vidieť ho pri výcviku a sprevádzať na skúškach poľovnej upotrebiteľnosti psov. Vtedy som začala inklinovať k tejto oblasti. Doma sme chovali jagdteriéry, slovenské kopovy a weimarské stavače, s ktorými sme štartovali na vrcholových podujatiach a dosiahli viacero krásnych úspechov. V súčasnosti robia psíky z našich odchovov radosť chovateľom a poľovníkom naprieč celou Európou.

Michal: Aj môj otec je poľovník, vždy mal poľovného psa a budoval vo mne vzťah k prírode i poľovníctvu. Časom som sa začal venovať kynológii na vyššej úrovni, s cieľom založiť si chovateľskú stanicu. Stálo ma to veľa úsilia i financií, kým som našiel vhodné jedince. Ako študent som si musel na koníčka nasporiť, ale oplatilo sa. V roku 2015 som si napokon chovateľskú stanicu zaregistroval. O dva roky pribudla k psom ďalšia vášeň, keď som si zadovážil prvého orla skalného.

Michaela: Pred siedmimi rokmi si Michal prevzal od nás šteniatko slovenského kopova, sučku Heru z Hornej Báby. Vždy som sa snažila podporovať nových majiteľov v starostlivosti o psíky. Aj Michala som preto povzbudzovala, aby nepoľavoval vo výcviku Hery a absolvoval s ňou všetky skúšky. Asi to bol aj osud. Bližšie sme sa však spoznali v roku 2019 na Memoriáli Andreja Renča, kde s Herou prvý raz zvíťazil. Zistili sme, že ani jeden z nás to nemal v živote ľahké a že nás mnohé spája, hlavne láska ku kynológii.

Bývate vo Vyšnej Pokoradzi, obci vzdialenej asi päť kilometrov od Rimavskej Soboty. Koľko máte zvierat a aké podmienky?

Michaela: Chováme trinásť psov rôznych poľovníckych plemien a zároveň sa staráme o ďalších, ktorých u nás cvičíme. Keďže Miško je aj sokoliar, máme tiež sedemnásť pernatých dravcov – tri orly skalné, dva jastraby lesné, šesť jastrabov Harrisov a jednu sovu lesnú. Pri dome je veľký výbeh s voliérami, ale niektoré psíky máme aj vnútri, kde sa s nami cítia naozaj dobre… Starostlivosť o toľké zvieratá je náročná na čas, krmivá, veterinárne prípravky, ošetrenia, benzín, a teda aj na financie. A keďže veľa cestujeme, sami by sme to nezvládli. Našťastie Miškov otec nám veľmi pomáha.

V roku 2021 ste založili občianske združenie Bella Hope. Tak ho priblížte čitateľom…

Michaela: Bella Hope v preklade znamená Krásna nádej, čo vystihuje aj skutočnosť, že sa spoločne môžeme venovať tomu, čo sme si dlho priali. Názov združenia je skratkou mien našich dvoch sučiek - pointera Bella Rose z Divoženčiny náruče a waimarského stavača Tüskervári Cserfés – Hope. Zameriavame sa na individuálnu aj skupinovú prípravu psov na rôzne skúšky, výstavy a poradenstvo. Okrem tradičných poľovných plemien sú medzi nimi i také, ktoré v revíroch bežne nepracujú. Na pomoc sme si prizvali skúseného kynológa Ivana Zoku, s ktorým sa poznáme už dlhé roky. Výcvikové víkendy však organizujeme v spolupráci s ďalšími odborníkmi na dané plemeno i rozhodcami. A výsledok? Už po prvom podujatí sme boli uveličení z počtu prihlásených mladých ľudí. Videli sme, že naša práca má zmysel aj perspektívu. Treba však dodať, že máme za sebou veľa tvrdej driny.

Mnoho času venujete práci s deťmi. Ktoré z aktivít by ste vyzdvihli?

Michaela: Z priorít je to v prvom rade osvetová činnosť. Často navštevujeme žiakov v materských a základných školách v rôznych kútoch Slovenska, kde prezentujeme poľovníctvo, poľovnícku kynológiu, sokoliarstvo a ochranu prírody zameranú na starostlivosť o zver. Myslím si, že najmä kynológia je kľúčom k srdciam detí, a teda k budúcnosti poľovníctva. Na besedy obyčajne privezieme aj niektorého psíka, ktorý si okamžite získa ich pozornosť. Každé dieťa ho chce pohladkať, pohrať sa s ním...

Vlani ste zorganizovali množstvo výcvikov, prezentácií, absolvovali ste kynologické výstavy i súťaže. Mali ste vôbec voľné víkendy?&nbsp;

Michaela: Tých voľných dní bolo skutočne málo, okrem výcvikov sme sa venovali vlastným psíkom. Absolvovali sme s nimi skúšky poľovnej upotrebiteľnosti i vrcholové súťaže. Aj v rámci dovolenky sme cestovali na výstavu psov do Splitu, kde náš weimarský stavač Garro získal titul Junior šampión Chorvátska. No neviem, či vôbec ešte dokážeme pri našich zvieratách aj oddychovať.

Viete už všetko o kynológii a sokoliarstve, alebo sa stále vzdelávate?&nbsp;

Michaela: Dá sa povedať, že stále sa učíme, lebo každý pes či dravec je iný a zároveň každý výcvik nás obohatí o nové poznatky a skúsenosti. Takisto výcvikové metódy v kynológii i sokoliarstve sa zdokonaľujú, pribúdajú moderné pomôcky. Stretávame sa aj so špičkovými kynológmi, s ktorými komunikujeme, vzájomne si pomáhame, vymieňame si informácie z praxe. Za všetkých spomeniem aspoň Antalíkovcov, Kriekovcov, Fridrichovcov, Ivana Zoku, Miroslava Šupicu... Zameriavame sa tiež na osobný rozvoj, hlavne v spolupráci s obvodnými poľovníckymi komorami v Lučenci a Rimavskej Sobote.

Zhodnete sa vy dvaja na metódach výcviku, alebo máte rozdielny prístup?&nbsp;

Michaela: Prístup máme odlišný. Ja som trochu mäkšia, citlivejšia. Miško má neskutočnú trpezlivosť, ktorej sa naučil pri sokoliarstve. Výcvik teda vedie profesionálnejšie a aj vďaka nemu dosahujeme naozaj pekné výsledky.

Michal: Obaja si vytvárame ku psom blízky vzťah a snažíme sa nájsť správnu motiváciu, individuálne pre každého jedinca. Musím dodať, že výcvik každého psa nás nesmierne obohacuje o nové poznatky a skúsenosti, ktoré ďalej zúročujeme.

Medzi domácimi i zahraničnými kynológmi máte veľa priateľov. Udržiavate osobné kontakty?&nbsp;

Michaela: Samozrejme, aj preto, že nás zaujíma ďalší osud šteniatok z našich odchovov. Ako rastú, ktoré skúšky absolvujú, aké výsledky dosahujú v revíroch. Majitelia nám píšu, posielajú fotografie a videá, aby sme videli ako sa psíkom darí. Okrem toho sa nám podarilo cez sociálne siete prepojiť vyše päťtisíc kopoviarov z Európy, ale aj z Ameriky a Kanady. Ešte pred vypuknutím afrického moru ošípaných k nám chodievali Švédi, Rumuni i Francúzi, nedávno sme mali návštevu z Nemecka. Niektorí prichádzali kvôli šteniatkám, iní na klubové akcie alebo na výstavy psov. Častokrát im pomáhame v komunikácii s klubmi, s prihlasovaním na rôzne podujatia,&nbsp; s výrobou plagátov a podobne.&nbsp;

Michal, v roku 2019 ste so sučkou slovenského kopova diviačiarkou Herou z Hornej Báby zvíťazili na Memoriáli Andreja Renča. Pred vlaňajším podujatím ste zase mali zaujímavý zážitok...&nbsp;

Michal: Pred memoriálom som išiel s Herou trénovať. V revíri pri Vyšnej Pokoradzi som natiahol&nbsp; stopy a na koniec som dal kožu z väčšieho diviaka. Keď som s Herou prišiel na dané miesto, koža tam už nebola. Líška by ju neodtiahla, tak som sučku pustil z vodidla. Vo vzdialenosti päťdesiat-šesťdesiat metrov našla asi stokilového medveďa aj s kožou. Zbraň som nemal pri sebe, no Hera sa našťastie medveďa nezľakla, durila ho ešte asi kilometer. Nebolo mi všetko jedno a bol som rád, že kopoviarska nátura je taká húževnatá a nebojácna! Neviem čo by som robil, keby tam nebola. Aj o&nbsp;takýchto zážitkoch je kynológia.

Pristavme sa aj pri sokoliarstve. Pretrváva záujem o sokoliarske lovy na Slovensku?&nbsp;

Michal: Áno, záujem dokonca stúpa. V októbri som bol na medzinárodnom stretnutí sokoliarov pri Dolnej Strede v okrese Galanta, v novembri na tradičných lovoch s orlami pri Rimavskej Sobote, ktoré organizovalo Sokoliarstvo Kanát. Na love líšky a srnčej zveri nastávajú aj unikátne situácie. Napríklad dávnejšie orlica chorvátskeho sokoliara ulovila asi dvadsaťkilového diviaka. Našťastie sokoliar bol nablízku a orlici pomohol… Aj na takýchto podujatiach, ktoré sú predovšetkým spoločenskou udalosťou, si vymieňame poznatky a skúsenosti. Keďže slovenské sokoliarstvo patrí medzi svetovú špičku a od decembra 2021 je zapísané na svetovom Zozname nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO, mnohí zahraniční sokoliari k nám prichádzajú nielen kvôli výmene genetického materiálu, ale sa aj učia od našich -&nbsp; ako chovať, odchovávať a cvičiť dravce, čím ich kŕmiť a podobne.

Služby, ktoré poskytujete nie sú bezplatné. Ale stačí vám to na bežný život?&nbsp;

Michaela: My sme sa rozhodli ísť zlatou strednou cestou, napríklad výcvik psov realizujeme za také ceny, ktoré si môžu dovoliť bežní záujemcovia. Možno aj preto nás vyhľadáva veľa poľovníkov i nepoľovníkov. Na druhej strane, nemalé výdavky za chov, kŕmenie, pomôcky a starostlivosť o naše zvieratá sa snažíme kompenzovať početnými aktivitami, o ktorých som hovorila. Neviem, koľko toho ešte zvládneme, lebo v marci očakávame prírastok v rodine, na ktorý sa všetci veľmi tešíme. Dúfam, že Miško aj ďalší rodinní členovia ma v tom období zastúpia a že v krátkom čase sa budem môcť vrátiť k obľúbenej činnosti.

Čo si teda plánujete na tento rok?&nbsp;

Michaela: Na jún a júl už máme naplánované výcvikové víkendy v spolupráci s Klubom chovateľov weimarských stavačov, účasť na kynologických výstavách a skúškach, sokoliarske prezentácie. Ďalej detské tábory zamerané na poľovníctvo v spolupráci s občianskym združením Happy Kids, ktoré sa tomu profesionálne venuje už niekoľko rokov. Budeme mať tiež vrhy šteniatok slovenského kopova a chceli by sme odchovať pointery. Z rozbehnutých aktivít nechceme vypadnúť! Samozrejme, všade budeme brať aj nášho synčeka, ktorého chceme odmalička viesť k poľovníctvu. Na výcvikoch som obdivovala kamarátky, ktoré svoje deti nosili alebo vozili v kočíkoch po lese. Bábätkám neprekážal ani psí štekot. Zistila som, že poľovníckej kynológii sa dá venovať i takýmto spôsobom.&nbsp;

Michal: V dnešnej dobe pribúda veľa technických pomôcok v podobe termovízií či nočného videnia, ktoré uľahčujú lov zveri. Poľovníci by však nemali zabúdať na tradície ani na to, že poľovnícky pes bude vždy nenahraditeľný v revíri, najmä pri dohľadávkách. Naše psy aj dravce a s tým súvisiace aktivity predstavujú náš splnený sen, ktorý žijeme. O všetko, čo vieme a čo sme sa doposiaľ naučili, sa radi podelíme s ďalšími záujemcami.

Autorka: MÁRIA INŠTITORISOVÁ