<strong>Začiatkom jesene pociťujú poľovníci, ako aj milovníci, obdivovatelia a ochrancovia prírody zvláštne chvenie. Túžobne očakávaná jelenia ruja je tu. </strong>

Jelenia ruja má u nás mnoho podôb a jej priebeh závisí nielen od množstva zveri, ale aj od počasia, intenzity vyrušovania v revíri a v neposlednom rade aj od tlaku predátorov.

Slovensko poskytuje jelenej zveri dostatok priestoru na prežitie, vývoj a reprodukciu. Vyhovujú jej lokality s neporušenou panenskou prírodou, kde je najmenej vyrušovaná. Také sa u nás nachádzajú na východe krajiny. „Veľa závisí od počasia,“ začína svoje rozprávanie o ruji poľovný hospodár Miron Cerula, ktorý vďaka svojmu otcovi privoňal k poľovníctvu už v desiatich rokoch. „Jelene sem-tam zamrnkajú aj koncom augusta, ale pravá ruja sa vo Východných Karpatoch začína druhý septembrový týždeň. Tak okolo pätnásteho, a v plnej sile je okolo 20. septembra. Trvá do prvých októb­rových dní. Jelene hľadajú rujné jelenice, ozývajú sa a vtedy je šanca jeleňa na pochôdzkach stretnúť a uloviť.“ Ako hovorí M. Cerula, poľovníci evidujú známe rujoviská, ale nie je pravidlo, že jeleň sa na toto miesto vracia. Obyčajne mení polohu, lebo jelenica určuje rujovisko a jeleň sa prispôsobuje. Veľa závisí od lokality, nových rúbaní a od poľnohospodárskych kultúr na poliach, kam skúsené jelenice vodia čriedu za potravou.

Podľa zanieteného poľovníka je počas ruje ťažké privábiť jeleňa, ktorý je pri jeleniciach. Možno od nich odíde na niekoľko desiatok metrov, ale to je všetko. Starý karpatský jeleň má obyčajne jednu-dve jelenice, no kde je málo samcov, môže ich mať aj viac. Po týždni sú už jelenice odrujnené a on sa vyberie za inou čriedou. Stáva sa hľadajúcim jeleňom a takého sa skôr podarí nachytať „na hruškách“. Treba však vábiť hlasom jeleňa, ktorý ovláda čriedu jeleníc. Jelenia ruja je najaktívnejšia večer a v noci, no pretiahne sa do neskorých ranných hodín, a keď vrcholí, jelene sa ozývajú aj cez deň. Ideálnej ruji praje jasné chladné počasie s prízemnými mrazíkmi, keď sa srieň pri brieždení doslova belie na tráve.

Jeleňa prvej a druhej vekovej triedy lovia vo Východných Karpatoch ešte pred rujou, vlastne už od začiat­ku povoleného odstrelu. Podľa M. Cerulu by sa mal kapitálny jeleň strieľať na konci ruje, lebo by mal dostať šancu odovzdať gény ďalším potomkom. Je určite chyba streliť ho začiatkom ruje. „Jelene lovíme posliedkou aj postriežkou,“ vysvetľuje M. Cerula a dodáva: „Máme upravené poľovnícke chodníčky a na lúkach sú vybudované posedy. V minulosti sa lúky obhospodarovali, rástlo na nich obilie, zemiaky a kukurica a jelenia zver sa tu doslova koncentrovala. Dnes na lúkach rastie tráva, ktorá sa síce vykáša, ale pôda nedosahuje takú úživnosť.“ V poslednom období však ruju ovplyvňuje aj tlak predátorov, najmä vlkov. Hospodár hovorí, že vlky veľmi smrdia, a kde prebehne svorka, tam sa ruja okamžite utlmí. Trvá niekedy aj niekoľko dní, kým sa jelene začnú znovu ozývať.

Jelenia zver žije aj v dunajských lužných lesoch. Ruja tu prebieha skôr ako v iných nadmorských výškach. Jeleň, ktorý ťahá na rujovisko, prepláva ľahko i široký vodný tok. „Zvýšený pohyb jeleňov pozorujeme už koncom augusta,“ hovorí poľovník z tejto oblasti Jozef Bielik: „Jelene sa začínajú ozývať, vyhľadávajú jelenice a zbíjajú ich do čried už od začiatku septem­bra, keď nabieha aktívna ruja. Dôležitú úlohu zohráva počasie. Keď sú nočné teploty nižšie, jelene sa dobre ozývajú.“ V oblasti, kde pôsobí J. Bielik, ručalo voľakedy aj päťdesiat jeleňov, ale podľa neho je to už minulosť. Jelene sa ozývali už okolo piatej popoludní, ručali prakticky celú noc až do siedmej rána.

Kedysi sa v tejto oblasti poľovalo len na pozvánku, lovili tu zahraniční hostia a štátni zamestnanci. Najznámejší bol vyhradený poľovný revír Čilistov, kde sa lovili kapitálne jelene. Typický lužný jeleň, charakteristický tenším, do bledohneda sfarbeným parožím, sa z tejto oblasti už vytratil. Jelene s tmavým parožím, ktoré sa tu zdržujú počas ruje, prišli za jelenicami z iných okresov a z maďarskej strany. Tunajší poľovníci na základe vonkajších znakov, podľa postavy a farby parožia vedia posúdiť, či ide o domáceho, alebo karpatského jeleňa. „Už tu nie je toľko jelenej zveri ako voľakedy. Možno preto, lebo sa tu viac udomácnil diviak. Jelenej zveri síce potravne nekonkuruje, ale sociálne ju vytláča z teritória. Diviaky jeleniu zver neustále vyrušujú,“ zamýšľa sa skúsený poľovník. Kedysi v tejto oblasti strieľali i zlaté jelene, až 220-bodové. Aj teraz sú v lužných lesoch silné jelene, treba ich však vedieť nájsť. Podľa J. Bielika je správne nechať jeleňa dožiť do veku kulminácie parožia, teda minimálne do dvanástich rokov.

„Bylinný podrast v lužných lesoch je vysoký. Jeleňovi väčšinou vidno len hlavu s parožím,“ hovorí poľovnícky sprievodca. Rujoviská sú na ťažko prístupných miestach, v močaristom teréne, tŕstí, hustom poraste, len kde-tu je malá čistinka. Jeleň sa na vábenie síce ozýva, ale z hustého porastu nevyjde, treba ísť za ním! Ako spomína J. Bielik, raz počas ruje intenzívne pršalo. Vytypovali si lokalitu, kde ručalo zo päť jeleňov, a tie bojovali o priazeň jeleníc asi v metrovej vode. Naháňali sa a špliechali. Počúvať to bol vraj neopakovateľný zážitok!

Prvý jeleň sa začína na Poľane ozývať pomerne skoro, už 25. augusta, a pri posledných rujných jeleniciach končí okolo 10. ok­tóbra. „Trochu sa to posúva, kedy­si sme vedeli, že vrchol ruje je na Václava a Michala, teraz je to okolo 20. septembra,“ hovorí skúsený poľovný hospodár Ján Nôžka. „Otec mi spomínal, že keď kedysi prechádzali horou a počuli jeleňa na dvesto metrov, vedel, že sa k nemu dostanú. Teraz počujeme jeleňa v poraste na tridsať metrov, doslova ho cíti­me, ale nedostaneme sa k nemu. Je tu veľa mladín, a ak je teplo, ruja sa odohráva v nich. Jeleň sa vytiahne na rúbanisko alebo na obnovnú plochu až vo večerných hodinách a ak už nie ste na mies­te, jeleňa nedostanete. Teraz je na Poľane poľovačka najmä pre fyzicky zdatných poľovníkov, lebo častejšie si treba jeleňa vychodiť. Nie každý jeleň vyjde pred posed.“

Zver na Poľane je veľmi obozretná. Spôsobili to šelmy. Ak jelenice postrehnú aj najmenší pohyb alebo zacítia pach šelmy, uteká celá črieda aj cez tri kopce. Lesníci s tým majú svoje skúsenosti. V jednej lokalite bola veľmi aktívna ruja, jelene sa ozývali celú noc. Na druhý deň sa na toto miesto vybrali aj s poľovníckym hosťom. Celý večer bolo úplné ticho. Až v noci sa tam ozvali vlky. Zrejme niečo vydurili a strhli. Hovorí sa tiež, že kde sa objaví medveď, tam je tichá ruja. Aj v tejto oblasti sa rozmohli medvede. Podľa odhadu J. Nôžku sa ich tu pohybuje asi sedemdesiat, no počas ruje ich tam veľa nie je. Posledné lány kukurice sa žnú v polovici októbra, takže medvede sú tam. Len ak opadnú v septembri bukvice, o ktoré má medveď záujem, tak sa sem nasťahuje.

Hlavná hrozba pre jelene podľa J. Nôžku teda nie je medveď, ale vlk. Do debaty sa zapojil lesník Miro Medveď z lesnej správy Sihla: „Pred pätnástimi rokmi mi už večer o siedmej ručal za domom jeleň a hnal si zo dvanásť jeleníc. Ručal aj cez deň a druhý jeleň sa mu ozýval z protisvahu nad dolinou. Teraz, kým nie je tma, sa neozve ani za nič. A v doline je to to isté! Ešte aj tie vlky. Napríklad minulú jeseň. Jeleň stojí na rujovisku, hľadím na neho, para mu ide z pysku, ale hláska nevydá. Potom sme na blate zistili, že tu boli vlky. Jeleň je ticho, čuší aj pri jeleniciach. Ak by zaručal, asi by si vyriekol ortieľ smrti. A keď vlky zaútočia, hlavný jeleň sa s jelenicami presunie aj o dve doliny ďalej, čo znamená päť kilometrov. Bočné jelene idú za nimi a v doline, kde ešte včera burácali jelenie hlasy, je ticho ako v hrobe. Niet tu ani vtáčika-letáčika. Na to si pri vlkoch musíme asi zvykať.“ Veľký význam pripisuje J. Nôžka prezentácii zhodov parožia na chovateľských prehliadkach. Podľa neho je dôležité, aby lesníci a zodpovedný lesný personál podľa zhodov poznali jednotlivé jelene a aby presne vedeli, z ktorej lokality pochádzajú. Aby poznali, ako sa vyvíjajú, koľko majú rokov a koľko im ešte chýba do kulminácie. „Práve tohto roku sme prezentovali zhody jeleňa s hodnotou 217 bodov CIC,“ spomína J. Nôžka. „S výnimkou jedného zhodu máme všetky zhody tohto nádejného päťročného jele­ňa. Lesník ho videl na jeseň a neskúsený poľovník by ho mož­no ulovil, lebo vykazuje obrovskú parožnú hmotu. Podľa našich poznatkov je to však mladý nádejný jeleň v plnej sile a do kulminácie má ešte najmenej 6 ro­kov. V tom teda vidím význam prezentácie zhodov a školení lesníckeho personálu. Popri školeniach však kladieme dôraz aj na správnu selekciu bezparohej zveri.“

Podľa skúseného lesníka Emila Rakytu idú staré jelene na Poľane do ruje prvé. Prichádzajú na toto územie zavčasu, niekedy už v máji, lebo tu nachádzajú dostatok potravy. Sú to domáce jelene, ktoré dosiaľ žili utajene. Neskôr, počas ruje, sa ozývajú a je možnosť ich aj vidieť. Po ruji sa zase spájajú do čried a sťahujú sa za potravou do nižšie položených oblastí. „Naše jelene si držia svoje lokality, a aj keď odídu, zväčša sa vracajú na pôvodné rujoviská,“ opisuje svoje skúsenosti s jeleňmi E. Rakyta: „V sedemdesiatych rokoch tu mal jeleň počas ruje aj desať jeleníc, lenže potom sa začal meniť po­mer pohlaví, lebo sa veľmi zvyšovali stavy zveri. Dnes tu majú jelene maximálne päť jeleníc.“ Ruja neprebieha na celom území naraz. Ovplyvňujú ju rujné jelenice. Na Poľane sú oblasti, kde sa nachádzajú kvalitné jelene, v tých častiach sa zver neloví. Neprebieha tam ani selektívny odstrel jeleníc, lebo je predpoklad dobrého genofondu. Podľa názoru E. Rakytu sa tu vo voľnej prírode dajú dochovať jelene s bájnou 250-bodovou trofejou.

V sedemdesiatych rokoch minulého storočia na Poľane začali uplatňovať kritériá selektívneho odstrelu. Predtým k tomu pristupovali priveľmi váhavo a rozmnožili sa neperspektívne, výradové jelene. Neskôr aj na odporúčanie odborníka na jeleniu zver doktora Bališa lovili doslova na stretnutie najmä takzvané vidlové jelene. Vďaka zodpovednej selekcii sa začali ukazovať častejšie korunové jelene a bolo nevyhnut­né sprísniť kritériá chovnosti.

Iný kraj, iná ruja

Výber pre vás