Po vojne sa vlky aktívne lovili, aj chytali do pascí. Tento príbeh sa odohral na jar roku 1948. S čitateľmi PaR sa oň podelil Jozef Švantner z Čierneho Balogu, ktorý v tom čase pracoval ako lesný robotník v Lesnom závode Hronec, polesie Krámniská. Za chytenie vlka vtedy prináležala odmena päťtisíc korún... „Vedúcim polesia bol starší pán Ján Zvara, ktorý ma občas brával na výpomoc pri manipulovaní s drevom. Jedného rána mi robotníci pracujúci pri dolinke Mogľová hlásili, že pri robotníckom a povozníckom baraku je uhynutá zver a že ju tam museli dohnať a roztrhať vlky. Nahlásil som to okamžite na polesie. Popoludní prišiel pán Zvara a prikázal mi, aby som priniesol zvyšok nohy, ktorý zostal po predchádzajúcich výskytoch vlkov a pripevnil ho drôtom na pascu, ktorej sme hovorili sklopec. Vykonal som, čo mi prikázal, ešte raz sme všetko skontrolovali a odišli domov.

Ilustračné
Ilustračné
Zdroj: Shutterstock

Na druhý deň, ešte ani poriadne nesvitalo, keď na Krámniská pribehol jeden robotník, zobudil pána Zvaru a oznámil mu, že treba ísť rýchlo k Mogľovej, pretože je tam zaiste chytený vlk, ktorý celú noc zavýjal. Pán Zvara si vzal strelnú zbraň, zobudil aj mňa a spolu sme išli na miesto, kde bol sklopec. Skutočne sme tam našli chyteného vlka. Pán Zvara ho nezastrelil, ale rozhodol, že ho odtiaľ odnesieme živého. Samozrejme, vlka nebolo jednoduché spútať. Medzitým k nám už prišli aj ďalší robotníci a furmani. Po chvíli uvažovania nám pán Zvara rozdelil úlohy. Jeden robotník mal odťať jelšu, ktorá by slúžila ako vidlica. Ňou pritlačil vlkovi hlavu a ja som mu podľa príkazu čo najrýchlejšie pevne omotal drôtom pysk a potom aj všetky tri nezranené nohy. Vlk bol zrejme unavený, pretože sa veľmi nebránil a nechal sa odniesť do dvora pána Zvaru. Len jeho pohľad prezrádzal obrovskú nenávisť. Prvý sa prišiel s naším úlovkom zoznámiť Zvarov vlčiak. Len čo vlka oňuchal, stiahol chvost a ušiel. Rovnako sa zachoval aj pes dozorcu trate, ktorý býval neďaleko horárne. Vlka sme odmerali a odvážili. Mal hmotnosť 29 kilogramov.

Ilustračné
Ilustračné
Zdroj: Jana Čavojská

Na náš úlovok sa prišli pozrieť aj páni z riaditeľstva. Tí rozhodli odviezť vlka drezinou do Hronca na lesný závod. Mal som tú česť úlovok na ceste sprevádzať, a tak som bol svedkom zhromaždenia ľudí, ktorí spolu s deťmi prišli v Hronci k drezine, aby sa pokochali pohľadom na chyteného vlka. Prišiel aj obvodný lekár so sestričkou. Ošetrili vlkovi pascou poranenú nohu a keďže sa blížil večer, spútaného a ošetreného vlka sme uložili do maštale, ktorej súčasťou bol aj momentálne prázdny murovaný chliev. Pripevnili sme ho na reťaz, ktorú sme niekoľkokrát ovinuli okolo drevenej zárubne a poistili poriadnym klincom.

Ilustračné
Ilustračné
Zdroj: Eestimaa Loomakaitse Liit, Boredpanda

Keď som na druhý deň prišiel na bicykli k maštali, už zďaleka som počul, že sa voľačo stalo. Pán Zvara chodil po dvore a nadával. Medzi nadávkami mi len tak pomedzi zuby oznámil, že vlk ušiel. Až o deň neskôr som sa dozvedel, čo sa vlastne stalo. Pán Zvara zatelefonoval do zoologickej záhrady v Prahe, či nemajú záujem o živého zdravého vlka. Záujem bol, ale dali si podmienku, že zviera musí byť pripravené na prevoz v pevnej debni. Robotníci na lesnom závode skutočne debnu vyrobili, umiestnili do nej vlka, ba sňali mu aj reťaz z krku a košík z papule, a debnu zamkli v maštali. Na ďalší deň zavčas ráno spustil jeden starý pán pri miestnom kostole pokrik, že mu vlk chce zožrať kozu. Bežali sme do maštale. Dvere boli vylomené a debna prázdna.

Ilustračné
Ilustračné
Zdroj: J. Ferenec

Vlk prehrýzol dosky, dostal sa von, dvere obhrýzol okolo zámky a ufujazdil hore cestou. Pred kostolom odbočil vpravo, namieril si to priamo cez dvor spomínaného starého pána, dierou v plote sa dostal na cintorín a tam si odhrýzol aj obväz z nohy. Viac sme už nášho vlka nevideli.“