O jednej v noci zazvonil Vladimírovi Peťkovi telefón. Kamarát ho požiadal, aby mu so psom pomohol dohľadať postreleného medveďa v Handlovej, časť Remata. Išlo o medveďa škodníka, ktorý šarapatil pri včelínoch a bol na neho povolený odstrel. Šelma nedala svoju kožu zadarmo. Tento príbeh sa odohral ešte v lete 1990, no farbisté rozprávanie pána Vladimíra ho pred časom živo sprítomnilo na stránkach PaR. Skoro ráno sa vtedy zišlo na dohodnutom mieste päť poľovníkov a dva slovenské kopovy. Vladimír si s kolegom psovodom hodili mincu, kto pôjde po stope poranenej šelmy ako prvý. Keď sa "šťastie" usmialo na Vladimíra, presto mu byť do smiechu. Ostatní strelci sa rozostavili v neďalekej bučine. On šiel v ústrety nebezpečenstvu:
"Pes ma priviedol k mladej, náletovej bučine, ktorá bola taká hustá, že som ho musel pustiť na voľno. Rozbehol sa a o chvíľu som ho počul štekať na neďalekom kopci. Spočiatku to vyzeralo, že hlási vysokú. Keď kamarát počul hlásiť môjho psa, pustil aj toho svojho. Ten o pár minút hlásil poraneného medveďa. Vyduril ho z úkrytu a hnal na strelcov. Počul som zopár výstrelov a potom zúfalé zarevanie zraneného zvieraťa. Zasiahnutý medveď sa zvrtol a behom sa vrátil do hustej mladiny. Týmto sa aktivita kamarátovho psa skončila a prešiel do akcie ten môj. Vbehol do mladiny priamo k medveďovi a intenzívne ho hlásil na mieste. Zdalo sa, že medveď už z úkrytu nevylezie, a tak som zakričal na strelcov, aby nestrieľali, že sa ho pokúsim dostreliť. So zbraňou pripravenou na výstrel som pomaly postupoval cez húštinu, keď som asi vo vzdialenosti piatich metrov zaregistroval pohyb. Prikrčený som vystrelil a zasiahol hrudník zvieraťa. Medveď príšerne zareval. Odbehol asi dvadsať metrov a pes s hlasitým brechotom upaľoval za ním. Hrubým hlasom oznamoval, že ho drží na mieste. Vybral som sa za nimi. Bučina však bola čoraz hustejšia a sťažovala mi postup. Zrazu sa predo mnou rozhrnula a vo vzdialenosti asi jedného metra stál poranený, zakrvavený a najmä rozzúrený medveď.
Musel som konať rýchlo. Vystrelil som. V miernom pootočení som chcel zbraň prebiť, ale už som to nestihol. Medveď sa rozhodol, že ma len tak nepustí. Psa nechal na pokoji, hoci ten do neho stále dorážal, a začal sa intenzívne venovať mne. Rozhodol som sa zdupkať. Bol som k nemu otočený chrbtom, keď som zacítil, ako sa mi zahryzol do zadku. Zbraň mi vypadla z rúk a medveď si ma stiahol pod seba. Reval nado mnou a z rozďavenej papule na mňa stekala jeho krv. Zameral sa predovšetkým na moju hlavu a krk. V úsilí uchrániť sa som sa pootočil na pravú stranu, čím som mu ponúkol ľavé rameno, do ktorého sa s chuťou zahryzol. Obom nám išlo o život a neviem, kto reval hlasnejšie. V tej chvíli medveď pustil moje rameno a zdvihol hlavu. Vetril. To sa už blížil kamarát Jožko. Zdalo sa však, že medveďovi to neprekáža, pretože sa opäť začal venovať mne a znova mi zaútočil na hlavu. V úsilí zabrániť mu v tom som mu ponúkol ľavé zápästie. Medveď na chvíľu zdvihol hlavu, no vzápätí pokračoval v devastovaní mojej ruky. Po chvíli otvoril zakrvavenú papuľu a znova sa mi sklonil k tvári. Zo zúfalstva, aby mi neporanil hlavu alebo krk som ho pravou rukou uchopil za spodnú čeľusť. Ešte sa mi stačil zahryznúť do ruky a prehrýzť prst. Potom konečne padla rana. Cítil som ako jeho telo ochablo a stisk čeľustí povolil."
Chlapi ho vyslobodili spod medveďa a kamarát Jožko Krč odviezol do Handlovskej nemocnice, kde bol raritou. Takýto prípad tu ešte nemali. Strávil tam asi dva týždne. Rany na tele, zošité tridsiatimi tromi stehmi, sa zahojili, ale v spomienkach sa občas vracal k dramatickej udalosti, z ktorej šťastne vyviazol.
