V novembri sa aj samotárske samce pridávajú k čriedam diviačic, ktoré ešte vodia mláďatá. Starý diviak odháňa hlúpučké, prekvapene sa prizerajúce diviačatá, ani čo by nechcel mať svedkov. K samotnému aktu lásky však pristupujú až začiatkom zimy. Keď sa kanec uchádza o priazeň rujnej diviačice, ozýva sa rytmickými milostnými zvukmi a pokúša sa pritom položiť si hlavu na jej zadok. Samce súperia o jednotlivé samice. V urputnom boji si sokovia zasadzujú rany do pliec a bokov. Hoci sú kance vybavené hrubou kožou a zvláštnym „pancierom“ zo zrohovatenej kože na prednej časti tela, môžu si navzájom spôsobiť aj ťažké zranenia. Vrážajú do seba dlhými mocnými rypákmi, pokúšajú sa zraziť súpera a vyčnievajúcimi očnými zubami, zvyčajne zahnutými nahor ako háky, sa mu snažia dostať pod brucho. Achillovou pätou kanca sú semenníky. Ich zasiahnutie sa často končí smrťou. Keď však pominie krátke vzplanutie vášní, medzi diviakmi opäť zavládne mier.

Zdroj: Jozef Ferenec