Veterinár nedobrovoľného zajatca upokojil niečím „dobrým“, súdiac podľa toho, že po uvoľnení spočiatku ani nebol ochotný opustiť našu spoločnosť. „Hádam si príde na druhý deň po repete,“ ktosi utrúsil. Ale po poriadku. Skutočne sme nechápali, ako mohol daniel na svojom paroží uviazať toľko komplikovaných uzlov, z ktorých väčšinu sme nevedeli ani pomenovať. Geniálny nápad prerezať laná zamestnanec letiska zodpovedný za funkciu tohto zariadenia dôrazne zamietol. Vyčíslenie škody, ktorú by sme týmto spôsobili, nás presvedčilo. Rezanie parožia tiež nezískalo súhlas väčšiny. Nezostalo nič iné, ako uzly trpezlivo rozmotávať.

Daniel
Daniel
Zdroj: Adam Simandel

Trvalo to dlho, daniel v pokoji rátal ružové sloníky a my sme pomaly pracovali na rozmotávaní uzlov. Nebolo to ľahké, ale napokon sme to zvládli. Zviera bolo voľné a po počiatočných rozpakoch elegantne odcválalo preč. Jeho pohyb bol plný radosti zo znovu získanej slobody. S pocitom dobre vykonanej práce sme sa ďalej venovali svojim povinnostiam a „prípad daniel“ upadol do zabudnutia. Bol to však on, kto sa o niekoľko mesiacov sám prišiel pripomenúť. Ten týždeň som ho pozoroval asi trikrát, bol mi veľmi povedomý. Pomocou ďalekohľadu som ho ľahko identifikoval podľa zničených vrcholcov parožia. Spôsobil si to niekoľkohodinovým draním o betónovú plochu pristávacej dráhy. Neviem, či to bolo koncom toho týždňa alebo až v nasledujúcom. Pri pravidelných prácach spojených s prípravou na letovú činnosť som našiel neďaleko miesta opísanej udalosti čerstvý zhod. Parožie som okamžite spoznal. Krv na pečatiach bola ešte čerstvá. Ako by prišiel povedať: „Ďakujem a tu máte niečo na pamiatku.“ Viem, že tento príbeh sa nekončil odstrelom medailového exemplára, napriek tomu som však presvedčený, že patrí do nášho časopisu.

Zdroj: Archív PaR