Povráva sa, že <a rel="noopener" href="https://polovnictvo-rybarstvo.pluska.sk/polovnictvo/vrabce-ste-tu-este-kedy-ste-naposledy-poculi-toto?itm_brand=polovnictvoarybarstvo" target="_blank">vrabcov </a>je menej ako kedysi. Pamätám sa, že keď som chodil v šesťdesiatych rokoch minulého storočia do školy, otec ma pred žatvou často nechával doma, aby som odháňal z obilia vrabce. Na pšenicu v kláskoch sa ich na našu roľu zletelo vari aj tisíc. Celé doobedie som behal okolo role a oháňal sa palicou. Neviem, či to pomohlo, ale otec bol spokojnejší.

Teraz sa nám zdá, že týchto škrekľúňov je skutočne akosi pomenej. Prítomnosť vrabcov zistíme najmä v čase jarných nahováračiek, keď sa dvaja či traja samčekovia bijú a naháňajú, škriepia sa o jednu samičku. Potom sa zas hašteria a hádajú pod strechou nášho domu na dedine, lebo si vyberajú miesto na hniezdenie a každý chce mať práve ten útulok, ktorý má jeho sused. Keď vyvesím desať búdok do záhrady a lesa, prvými nájomníkmi sú vrabce, ktoré obsadia viac ako polovicu vtáčích búdok, tzv. sýkorníkov, a keby tam už bola aj sýkorka zahniezdená, vrabec jej často materiál vyhádže a sám sa do búdky nasťahuje. Napriek tomu však vrabec nie je náš nepriateľ, je to bežný a dôverný obyvateľ nášho životného prostredia. A vie nás aj potešiť. Všimnime si, keď kŕmi svoje mláďatá v dutine stromu či vo vtáčej búdke, ako sa mu v zobáku zvíjajú húseničky a červíky. Mláďat má v dutine neúrekom. Často je v hniezde aj šesť vrabčiatok takmer utopených v perine zo slamy a peria. A vrabce zahniezdia aj tri- či štyrikrát do roka.

„Náš“ vrabec domáci alebo domový žije po celej Európe. Američania nám pravdepodobne vrabce závideli, pretože tam nežili. Ako píše Brehm vo svojom Živote zvierat, až v roku 1850 doviezli do Spojených štátov osem párov vrabca domového. Do Kanady vrabce doviezli v roku 1854. V Amerike potom vznikla komisia na ochranu vrabcov, a tak sa rozšírili po celom území. Podobne v roku 1872 doviezli tohto vtáčika do Argentíny, neskôr aj do Austrálie a na Nový Zéland. Vrabce sú všade úzko späté so životom človeka. Sú jeho priateľmi a usadia sa v jeho blízkosti. Vidíme to najmä v zime. Keď nasypeme sýkorkám semená slnečnice, prosa či pšenice, vrabce sa ohlásia prvé.</p> 

U nás žijú dva druhy – vrabec domový a vrabec poľný. Rozdiel je len v tom, že „poľňáčik“, ako vrabca poľného ľudovo voláme, je o čosi menší a na bielom líci, akoby na uchu, má čiernu škvrnu. Na kŕmidlo sa zlietavajú spoločne vo veľkých kŕdľoch, vedia sa dohovoriť škrekom, dávajú si znamenie o potrave, no keď sú pokope, dokážu sa aj pohádať či pobiť. Vrabec sa na dedinskom dvore často správa podľa povahy domáceho pána, ktorého si váži ako chlebodarcu. Skúsenosti a rozum však nadobúda postupne.

Hoci vrabec patrí medzi spevavce (<span style="font-style: italic;">Passeriformes</span>), jeho prejav je od spevu veľmi vzdialený. Len neprestajne čviriká v rôznych škálach. Vrabčí samček vydrží svojej družke aj päť minút húsť do ucha dokola omieľanú „pieseň“: „Dýrrr – dyr“, a potom po chvíli zmení nápev na: „Tel tel dýb čip“, čo sú vlastne slová vyznania lásky, ktorým človek len veľmi ťažko porozumie. Keď je vrabec rozčúlený, prudko a chrapľavo vykrikuje: „Terrr“ a potom dlho kričí: „Tel tel tel tel...“ Opakuje to vari stokrát za sebou.

Čo tu čviriká? Vrabce sú všade úzko späté so životom človeka

Výber pre vás

Čo tu čviriká? Vrabce sú všade úzko späté so životom človeka

Súvisiace články

Zimní hostia, ktorí radi spievajú: Viete, o kom je reč?

10 znakov, že sa váš pes necíti dobre: Ak zbadáte bod číslo 8, treba konať

Mať pevné nervy alebo využiť rýchle nohy: Finty ušiakov

Parťáci na venčenie: 10 psov, ktoré milujú dlhé prechádzky

7 najnáročnejších plemien na výchovu: Číslo 5 by ste v tomto ZOZNAME nečakali

Výber pre vás