Poľovníctvo a rybárstvo

V zhode s legislatívou EÚ sa zvieracie odpady u nás zaraďujú buď do vysoko rizikovej alebo relatívne menej rizikovej skupiny. Nás bude určite zaujímať tá prvá, ktorá má opäť dve kategórie. Odpady v prvej kategórii podliehajú bezpodmienečnému spáleniu v špecializovaných zariadeniach na likvidáciu týchto druhov odpadu a nachádzajú sa na území daného štátu. Odpady patriace do druhej kategórie môžu byť spálené alebo likvidované inak, napríklad zakopaním do zeme pod dozorom štátneho orgánu, ktorému náleží toto právo v danom regióne (oblasti). Predĺženou rukou štátnej správy, ktorá riadi poľovníctvo na okresnej či krajskej úrovni, je poľovný hospodár.

KĽÚČOVÉ NARIADENIE Hospodárenie a likvidácia zvieracích odpadov, vzniknutých v dôsledku prevádzkovania poľovníctva a lovu zveri, riešia nariadenia č. 169/2009 Európskeho parlamentu a Európskej rady. Špecifikuje vedľajšie produkty zvieracieho pôvodu a obsahuje záväzné pokyny pre likvidáciu tých zvieracích odpadov, ktoré nie sú určené na konzumáciu obyvateľstvom. Toto nariadenie začalo platiť v danej krajine v deň jej vstupu do EÚ. Odpady vznikajúce pri love zveri sú v jednej skupine spolu s odpadmi vznikajúcimi v poľnohospodárstve, potravinárstve, rybolove a lesnom hospodárstve.

Do prvej kategórie odpadov s vysokým stupňom nebezpečia, ktoré podliehajú bezpodmienečne spáleniu, patria všetky zvieracie zostatky (kadávery) vrátane lovnej zveri a živočíšne tkanivá, ktoré vykazujú nebezpečné vlastnosti. Odstraňovanie ostatkov voľne žijúcej zveri sa riadi miestnymi predpismi obce, v ktorej sa predmetné zostatky nachádzajú, v rámci udržiavania čistoty a poriadku. Pokiaľ však zvieracie odpady pochádzajú z výkonu práva poľovníctva, teda z lovu, alebo nájdených uhynutých jedincov (napríklad zrazených na cestách), a teda nehodiacich sa na konzumáciu, tak tie patria do druhej kategórie. Podliehajúce spáleniu či zakopaniu pod dozorom štátneho orgánu na to určeného.

Pokračovanie článku je na strane 2.

URČENIE ZODPOVEDNOSTI Podľa uvedeného nariadenia je vlastníkom zvieracieho odpadu z poľovníckej činnosti subjekt, ktorý odpady vytvoril, a to ako osoba fyzická alebo právnická, napríklad organizačná jednotka, a z toho dôvodu sa musí postarať o ich primeranú likvidáciu. V našom prípade je to užívateľ poľovného revíru, kde takýto živočíšny odpad vznikol.

Preto ak poľovník nesplní sanitárne povinnosti vyplývajúce z tohoto nariadenia a zanechá pohodené v revíri vyvrhnuté vnútornosti alebo dokonca celý trup ulovenej zveri, a to sa týka napríklad aj líšky či iného drobného predátora, zodpovednosť za zanedbanie zákonnej povinnosti padá na užívateľa poľovného revíru. Vzťahujú sa naň všetky následné disciplinárne opatrenia. Podobne je to v prípade postrelenej a nedohľadanej zveri, ktorá časom podlieha znehodnoteniu. Na druhej strane, ak je v revíri nájdený uhynutý diviak, jeho odstránenie alebo iný spôsob likvidácie, by malo byť v právomoci príslušného okresného lesného úradu. Tu je vidieť, že neexistujú presné špecifikácie, ako v danej situácii postupovať.

PRAGMATICKÝ PRÍSTUP Asi najlepšie je prijať pravidlo čo najmenšieho rizika, a teda vzniknutý nebezpečný odpad – vývrh ulovenej zveri – bezpečne zakopať, poprípade miesto dezinfikovať, napríklad haseným vápnom. A potom o tejto skutočnosti informovať užívateľa poľovných pozemkov v rámci danej oblasti. Inou možnosťou je dopraviť odpady do zariadení (kafilérií), ktoré sa ich likvidáciou zaoberajú.

Trupy zo zvierat, ktorých mäso nie je určené na potravinárske účely, napríklad srstnaté predátory, musia byť rovnako odovzdané na likvidáciu. Keď poľovník nedohľadá postrelenú zver, tá po čase zhasne a najmä v dôsledku tepla dochádza k rýchlemu znehodnoteniu zveriny a jej nepožívateľnosti. Takto vzniknutý odpad rovnako podlieha likvidácii ako nebezpečný. A ako naložiť so zverinou získanou nelegálnym spôsobom, napríklad pytliactvom? Takáto zhabaná zverina nie je spôsobilá na spotrebu obyvateľstvom. Pri jej odstraňovaní treba postupovať podľa nariadení príslušného ministerstva či orgánu ochrany životného prostredia, respektíve ochrany prírody. V podstate však možno v členských štátoch Únie postupovať podľa platných, záväzných predpisov danej krajiny, pretože sú buď zhodné, alebo veľmi podobné s európskymi nariadeniami.&nbsp;

Zdroj: &nbsp;Ing. ZDENĚK JAGIELSKI/Poľovníctvo a rybárstvo 2/2019