Keď sa ma manažérka pre komunikáciu zo štátnej ochrany prírody Kristína Bocková opýtala, čo si myslím o&nbsp;medveďom probléme, dostala ma. Nevedel som, čo odpovedať. Chvíľu som sa nad sebou zamyslel, či nie som jediný na Slovensku, kto nedokáže odpovedať okamžite a&nbsp;odhodlane. Bol som súčasťou expedície slovenských ochranárov a chlapcov z medvedieho zásahového tímu do Chorvátska, kde majú takisto medvede, s ktorými sa museli naučiť žiť. Našu výpravu zastrešil Svetový fond na ochranu divočiny WWF.&nbsp;Mohol som ochranárom pochlebovať, veď medzi nami nebol žiadny poľovník. Nemyslím si, že poľovníci sú banda krvilačných magorov. Chápem ich miesto v&nbsp;spoločnosti a&nbsp;viem, že v&nbsp;takejto početnej organizácii sa nájdu aj tí magori. V&nbsp;Chorvátsku som mal pocit, že situácia nie je taká vyhrotená a&nbsp;obe strany našli spoločnú reč.
<h3>Pobláznený Ivan</h3>
Ivan Crnković Pavenka sa narodil v&nbsp;Kutereve pred 75 rokmi. „Životná cesta ma zaviala odtiaľto do sremskej oblasti do miest, ktoré zostali po druhej svetovej vojne prázdne. V&nbsp;pätnástich som odtiaľ ušiel,“ spomína súčasný gazda medvedieho útočiska v&nbsp;Kutereve juhozápadne od Zadaru. V&nbsp;niekoľkých veľkých výbehoch tu žijú medvede so smutnými príbehmi. „Pred dvoma desaťročiami sa kruh uzavrel a&nbsp;ja som sa vrátil do Kutereva.“

Stručné príbehy tunajších medveďov sú opísané na tabuľkách plotov. Napríklad Mladá Gora je tu od roku 2010. Po tom, ako si ju ľudia skrotili, sa stala často fotografovaným medveďom. Dopadla tak, že sa už nedokázala adaptovať na divočinu. Marko Kralj pribudol v&nbsp;roku 2012 po tom, ako prišiel o&nbsp;mamu pri autonehode. Blago je tu od roku 2007. Narodil sa v&nbsp;zoo, kde pre neho a&nbsp;jeho sestru nemali miesto. Môj menovec Vladimír sa sem dostal v&nbsp;tom istom roku ako Blago. Našli ho pri dovolenkovej chate, keď mal tri mesiace. Ljubolik je tu od roku 2003. Našli ho pri budovaní novej cesty cez hory. Zdravigor je v&nbsp;centre od roku 2003. Ľudia mu dávali žrať pravidelne trikrát denne a&nbsp;nebáli sa ho, ani on ich. To je niekoľko príbehov z&nbsp;Kutereva, ktoré jednoducho vysvetľujú, ako a&nbsp;prečo sa sem zvieratá dostali.
<h3>Pokračovanie článku na ďalšej strane...</h3>

Do ich osudov zasiahol človek.V&nbsp;Kutereve spočiatku o&nbsp;medvede nešlo. K&nbsp;Ivanovi prichádzali mladí ľudia do tridsať rokov takmer z&nbsp;celého sveta. Bolo to centrum vidieckeho života a&nbsp;čerpania poznatkov o&nbsp;prírode. Všetko zostalo, ako bolo, len riadením osudu pribudli medvede. Raz prišiel nejaký sociológ robiť výskum o&nbsp;spolužití človeka s&nbsp;prírodou. Priniesol myšlienku, že medvedie centrum by mohlo priniesť dedine a&nbsp;regiónu oživenie. To sa aj stalo. Medvede každoročne lákajú návštevníkov. Spokojní sú krčmári, poskytovatelia ubytovania aj ostatní producenti lokálnych výrobkov. Začali ponúkať jednoduchý štýlový nábytok, ozdoby a&nbsp;doplnky do domácností. Práve medvede zabránili ďalšiemu vymieraniu odľahlej dediny.

V&nbsp;lete sú parkoviská plné. Ivan a&nbsp;sociológ mali rozdielny pohľad na svet, a&nbsp;tak sa rozlúčili. Medvede zostali s&nbsp;Ivanom. „Projekt v&nbsp;Kutereve plynie sám ako rieka. Prečo ma osud doviedol späť a&nbsp;potom k&nbsp;medveďom, neviem vysvetliť. Nie je za tým žiadna veľká teória.“ Ivan nie je zoológ ani biológ, ani etológ. Vyštudoval teológiu, aj keď to priznáva len neochotne. Vraj to nie je podstatné. „Myslíte, že kameň mudrcov je zakopaný práve tu? Možno je, ale môže byť v&nbsp;každom kúte sveta. Kdekoľvek. A&nbsp;možno je niekde ešte lepší,“ zamýšľa sa nad naším obdivom medvedieho parku s&nbsp;kopou informácií. „Skúsme hľadať riešenia v sebe.“&nbsp;V&nbsp;Kutereve to tak skúsili a&nbsp;podarilo sa.
Divé medvede začali brať ako súčasť každodenného života. Nie ako problém, ale ako všednosť, ktorej sa prispôsobili. Snažia sa vyhýbať konaniu, ktoré by mackom dávalo zámienku chodiť medzi ľudí. V&nbsp;dedine si odpad strážia a&nbsp;úle a&nbsp;úrodu chránia. Časť z&nbsp;nej si napriek tomu ako daň vezmú medvede a&nbsp;nikoho to netrápi.„Centrum vzniklo ako bláznivý nápad niekoľkých ľudí a&nbsp;zmenil život celej dediny. Z&nbsp;toho, čo som počul, vidím, že sa vám na Slovensku nepodarilo udržať hranicu medzi vami a&nbsp;divými zvieratami. Riešenie vášho problému nie je v&nbsp;Kutereve, ale vo vás. Náš príklad vám môže len pomôcť. No mali by ste hľadať vlastné cesty na spolužitie s&nbsp;prírodou,“ zdôrazňuje Ivan Crnković Pavenka.
<h3>Pokračovanie článku na ďalšej strane...</h3>

<h3>Nebránia sa zábranám</h3>
Šéf medvedieho zásahového tímu Jaro Slašťan je pre niektorých posmeškárov Marshall z&nbsp;rozprávky o&nbsp;Labkovej patrole. Pre skôr narodených by to mohol byť aj Emil, medvedie strašidlo, pretože medvede sa snaží najprv odplašiť z&nbsp;blízkosti ľudí a&nbsp;poradiť, ako im nedať príležitosť prichádzať k&nbsp;ľudským obydliam. Jaro sa dočkal obdivu, posmeškov aj karikatúr. Hrdinom na zomri.sk zatiaľ nebol, ale má k&nbsp;tomu slušne namierené.
Na otázku, koľko je na Slovensku medveďov, odpovedá nerád s&nbsp;vysvetlením: „Podľa môjho súkromného názoru ich je približne 1&nbsp;500. No to nie je dôležité číslo. Zaujímať by nás malo, koľko ich chodí blízko k&nbsp;ľuďom a&nbsp;prečo to robia, aby sme dokázali zabrániť konfrontáciám a&nbsp;útokom.“ J. Slašťana zaujalo, že ľudia v&nbsp;Chorvátsku sú uvedomelejší a&nbsp;vedia, že musia s&nbsp;medveďmi žiť. „Nebránia sa zábranám a&nbsp;elektrickej ochrane majetku. Nečakajú na dotácie či podporu od štátu a&nbsp;dokážu sa zariadiť sami. Nemyslia si, že zábrany sú nanič ani že by mali byť definitívnym riešením. Prevencia je pre nich vážna súčasť každodenného života,“ hovorí znalec medveďov, z&nbsp;ktorého si kamaráti robia žarty, že medvede u&nbsp;nás pozná po mene.

Keby sa v&nbsp;Chorvátsku správali k&nbsp;odpadu ako u&nbsp;nás, takisto by zažívali nájazdy najväčších šeliem v&nbsp;lesoch Európy a&nbsp;mali by ich pri kontajneroch a&nbsp;v&nbsp;humnách. Keď ide o&nbsp;ľahko dostupné jedlo, medveď sa rád dá pozvať k&nbsp;švédskym stolom. Tie preň v&nbsp;Chorvátsku zvyčajne nepripravujú. Iba v&nbsp;mestách a&nbsp;dedinách, ktoré si nedávajú pozor a&nbsp;vynášajú smeti pred dom do suda napospas osudu, to majú zavše dramatické. „Všimol si si, že v&nbsp;Kutereve nemali vonku žiadny odpad?“ vyzdvihol Jaro. „Iba v&nbsp;deň, keď ho odvážajú. Domáci si všimli, že práve vtedy sa okolo motá sem-tam nejaký medvedí odvážlivec, ktorý si robí chute. Prekvapila ma ústretovosť. Ľudia sa zmierili s&nbsp;tým, že môžu prísť o&nbsp;časť úrody, a&nbsp;nemajú s&nbsp;tým problém. Jednoducho zasadia viac mrkvy alebo o&nbsp;nejaký slivkový strom navyše. Ľudia a&nbsp;zvieratá sa akceptujú navzájom.“ Veľký význam má edukácia.
<h3>Pokračovanie článku na ďalšej strane...</h3>

Centrum Veľké zvieratá v&nbsp;Starej Sušici robí kus významnej práce. Okrem medveďov návštevníkom predstavujú život vlkov a&nbsp;rysov. „Ľudia sa zídu a&nbsp;vidia, ako veľké zvieratá v&nbsp;lese žijú. To je veľmi dôležitá skúsenosť, aby vedeli, ako sa majú správať, čo môžu čakať, a&nbsp;nemusia reagovať panicky alebo prehnane. Medvede v&nbsp;akčných filmoch, z&nbsp;ktorých moderný človek akoby zbieral najviac skúseností, sú vykreslené v&nbsp;dosť nešťastnom svetle. Rozhodne odporúčam viac dokumentov ako vymyslených filmov, tie na odbornosť a&nbsp;fakty nehľadia,“ upozorňuje.

Pre zástancov poľovníckeho manažmentu medvedieho problému: Chorvátsko populáciu reguluje. Z predpokladaného počtu tisíc kusov každoročne povoľujú odstrel desiatich percent. Samozrejme, nie v parkoch a chránených územiach. V reštauráciách ponúkajú okrem medvedieho guláša aj steaky. V studenej kuchyni je to medvedia saláma či šunka pršut. Steaky z&nbsp;medveďa sú suchšie a&nbsp;vyžadujú veľa omáčky z&nbsp;lesných plodov. Ani guláš na víne nie je gulášová top pochúťka, saláma sa dá, no najviac mi chutil pršut. Pred rokmi som ochutnal v&nbsp;jednej bukureštskej reštaurácii fašírku z&nbsp;medvedích láb. Aj tá mi chutila. Ľudia medvede jedia, medvede ľudí nie. Asi im nechutíme. Medvede si z&nbsp;nás nerobia ani gýčové doplnky brlohov. Zvyčajne na nás kašlú. Ani jeden z&nbsp;útokov na človeka v&nbsp;Európe v&nbsp;tomto storočí nebol o&nbsp;ľudskej pochúťke.
Pre zaujímavosť: Chorvátsko vykázalo medzi rokmi 2000 až 2015 tri útoky na človeka, Slovinsko dvanásť útokov, ani jeden smrteľný. Rekordérom v&nbsp;Európskej únii je Rumunsko, ktoré vykazuje 131 útokov, z&nbsp;toho jedenásť smrteľných. Rumunsko má pritom rekordných približne šesťtisíc medveďov. Švédsko zaznamenalo 28 útokov, z&nbsp;toho dva smrteľné, pritom vykazuje dva razy viac medveďov než Slovensko. Zaujímavé je Poľsko, ktoré má iba 115 medveďov. Zaznamenali osem útokov, z&nbsp;toho jeden smrteľný.
<h2>Pokračovanie článku na ďalšej strane...</h2>

Pravdepodobne preto, že na juhu krajiny majú rozvinuté poľnohospodárstvo a ľahko dostupnú korisť v košiaroch. Na Slovensku sme mali tento rok sedem útokov na človeka, z toho jeden smrteľný. Sú to čísla, z&nbsp;ktorých laik nezmúdrie, a&nbsp;robiť z&nbsp;nich rýchle závery je nezmysel, pretože nepoznáme okolnosti, za ktorých k&nbsp;napadnutiu došlo. Isté je, že človek rozhodne nie je pre medveďa potrava a&nbsp;ani v&nbsp;jednom prípade ľudskú obeť nezačal konzumovať. No stáva sa, že keď zabije medveď medveďa, má z&nbsp;neho hostinu.

<h3>Pokojne a&nbsp;spokojne</h3>
Centrum, akému velí Ivan, na Slovensku zatiaľ nemáme. Najbližšie v&nbsp;Abersbachu v&nbsp;severnom Rakúsku funguje organizácia Four Paws – Štyri laby. Severne od Budapešti je zasa Medveothonn. Podobné zariadenia pomáhajú ľuďom nájsť si cestu k&nbsp;blízkej divočine. „Naša organizácia cez projektové aktivity pomáha ochrane prírody a&nbsp;prispieva k&nbsp;zlepšovaniu podmienok pre živočíchy a&nbsp;životné prostredie. Môžeme sa pochváliť, že sme boli pri tvorbe a&nbsp;vyhlasovaní nových pralesov,“ hovorí Romana Uhrinová zo slovenskej pobočky Svetového fondu na ochranu divočiny WWF.
Medvede organizáciu WWF zaujímajú najmä preto, že situácia s&nbsp;nimi je na Slovensku v&nbsp;tomto období ťažká. „Snažíme sa hľadať riešenia aj v&nbsp;spolupráci s&nbsp;inými krajinami, aby sme mohli ďalej posúvať informácie a&nbsp;najmä skúsenosti. Preto sme trebárs tu v&nbsp;Chorvátsku, kde vďaka spolupráci s&nbsp;miestnymi kolegami spoznávame ich prístup k&nbsp;oblastiam s&nbsp;výskytom veľkých šeliem. Príjemne nás prekvapilo, ako dokážu pokojne a&nbsp;spokojne žiť s&nbsp;divou prírodou. Zdá sa, že sú na tom lepšie než my na Slovensku.“

Pri vzdelávaní dospelých a&nbsp;najmä detí majú dôležitú úlohu priame kontakty s&nbsp;divočinou. „O&nbsp;centrá ako v&nbsp;Kutereve majú návštevníci záujem. Najmä deti vzťah k&nbsp;prírode zatiaľ nestratili a&nbsp;je pre ne dobrodružstvom. Práve tu je priestor na pozitívne ovplyvňovanie verejnej mienky. Slovensko má všetko, čo na založenie takéhoto projektu treba. Najmä medvede, ktoré z&nbsp;rôznych príčin nedokážu prežiť vo voľnej prírode. Už nám chýbajú len tí blázni, ktorí sa do takéhoto projektu pustia.“

Ako žiť s medveďmi? Chorváti sa naučili, čo na šelmy platí. Čím sa môžeme inšpirovať?

Plus TV

Vďaka kvalitnej pozorovacej technike vieme prečítať zver aj po súmraku 1

Otázka pre znalcov Ponechať tohto jedinca v chove alebo nie?

Mnohí konzumenti uprednostňujú na vianočnom stole pstruha pred tradikčným kaprom

Výber pre vás