V ten nešťastný, či aj šťastný deň, som šiel ráno na Čierny vŕšok opraviť rebrík na posede. Okolo desiatej som sa vracal späť do Chaty. Krásne slnko ma znovu vylákalo na lesnú cestu a pri chate som fotografoval fúzače za letu a v mláke vody ma zaujali larvy žabky – kunky žltobruchej. Asi desať minút som ich fotografoval. Bol som veľmi rád, lebo pripravujem novú knihu o žabách a hadoch pod názvom SVADBY ŽIAB A TANCE HADOV. Keď som chcel vykročiť dopredu, zbadal som hneď pod cestou mladého medvedíka. Stačil som zaostriť a odfotografovať ho, keď v tom okamihu zarevala v kroví nad cestou medvedica a vyrútila sa za mnou.

Bežal som asi 10-15 metrov keď som sa podkol, spadol som na okraj cesty, fotoaparát skoval pod seba a ruky som si dal na hlavu a silno som reval, tak ako revala aj medvedica. V duchu som cítil veľkú hrôzu, clivotu, akoby koniec sveta. Bola to pre mňa najväčšia rana, ktorú som v živote zažil, zacítil som na zadku veľkú bolesť, medvedica bola na mne asi dve-tri sekundy. Ja som potom vyskočil a utekal dolu horou ku chate.

Pokračovanie článku je na druhej strane!