Uši, ľudovo judášove uši, čiže uchovec bazový (Auricularia auricula-judae) prichýli mŕtve drevo odkôrnených bukov aj práchnivejúce mäkké drevo osík a briez. V lesných zákutiach, ktoré sú bohaté na vlahu, vyrastú na konároch a kmeňoch bazy. Nájdete ich hádam na celej zemeguli. V Južnej Afrike ich volajú ucho dreva (wood ear), v Austrálii prasačie ucho, čínska huba i židovo ucho. Je to huba, ktorá na prvý pohľad vyvoláva nedôveru. Podobá sa na trasľavé, gumovo ohybné čudo, naozaj podobné dokrkvanému uchu boxeristu vo výslužbe. Ešte aj hnedočervená až sivofialová farba vzbudzuje dojem, že si ho borec v ringu nechal poriadne obúchať. Keďže uchovec je chrupavkovito pružný, naozaj pripomína ucho človeka či zvieraťa. Len v suchom počasí uschne, vtedy je lámavý, dostáva čierno-sivú farbu. Napriek nevábnemu výzoru je to jedlá huba. V Číne sa používa  ako nevyhnutná prísada do vychýrených kyslastých polievok. V Ázii je súčasťou viacerých  omáčok, hubu tam volajú ma-ling. Za svoju tuhosť, ktorú stravník cíti pod zubami, huba  vďačí vlákninám.

Tieto uši sú jedlé huby
Zdroj: Ján Červenka

Spomínam si, že spisovateľ Vlado  Bednár nakladal uchovce do medu. Z literatúry vyčítal, že starí Rimania uchovce konzervovali práve medom, aby získali znamenitú pochúťku. Keď sme sa u neho zišli na pravidelnej ochutnávke. Pedagóg a historik alpinizmu Ivan Dieška reklamoval dezert, keď ho horko-ťažko vydoloval z medu. Zo skleneného pohára, v ktorom med stuhol a skryštalizoval, vydobyl maškrtu iba pomocou vývrtky. Odvtedy sladké uchovce Vlada Bednára často spomíname. Lenže jeho postup nenapodobňujeme. Naložíme uchovce bazové do klasického octového nálevu s trochou olivového oleja, alebo ho uvaríme v slepačej polievke. Potom máme aspoň pocit, že sme sa ocitli v čínskej reštaurácii.

Spracoval: Pef