Dvaja priatelia, poľovníci a veľkí hubári Ďulík a Števo, sa zrána spoločne motali po svojich obľúbených náleziskách, ale potom sa pri Lipinách rozišli. Ďulík aj so svojím mladým psíkom Ťapom zamierili na Serinec. Števo sa uberal k Havranej hore. Obaja kamaráti boli úspešní. Huby im v košoch pribúdali jedna radosť. Bola to pamätná hubačka, po ktorej si ľudia Ďulíka veru aj doberali.

Bez flinty

Bodrý, ale neskúsený Ďulíkov psík bezstarostne pobehoval po hore, kým nevyduril vodiacu diviačicu s mladými. Na chlpatú ozrutu sa síce rozštekal, ale keď po ňom bojovne vyštartovala, Ťapo sa na smrť vyľakal. Vlastná koža mu bola milšia a bezhlavo zdupkal kade ľahšie do doliny. Na záchranu svojho pána ani nepomyslel. Ďulík stŕpol. Flinta ostala doma. Mal poruke iba plný hubársky košík. Malé diviačence pobehovali všade navôkol. Les mu pred očami „hustne“. Zúrivá diviačica sa najskôr rútila za zbabelým psom, zrazu však zavetrila aj človeka. Vyzývavo obrátila mohutný rypáčisko, otrčila zbrane a rozbehla sa k preľaknutému Ďulíkovi.

V korune

Hubár nechal duchaneprítomne kôš košom a hybaj. Po konároch sa bleskovo vyštveral do najbližšej koruny stromu. Ako baník mal mocné ručiská. Strach ešte znásobil jeho odhodlanie a chlapskú silu. Keď už bol v akom-takom bezpečí, čušal v obavách pred diviačicou ako neborák. Vrúcne objal drapľavý kmeň, akoby sa túlil k telu frajer­ky. Netušil, čo bude nasledovať. Ťapo ho zradil na plnej čiare, nie však kamarát. Števo, druhý z hubárov, nič netušil. Vrátil sa spokojne domov. No keď sa suseda nedočkal, vybral sa ho poobede hľadať. Túlal sa, blúdil, zháňal ho a kričal po hore. Azda len náhodou natrafil na strateného Ďulíka. Stalo sa čosi nezvyčajné. Kým inokedy kamarát burácal zvonivým hlasom, teraz iba ustráchane šemotil z úkrytu vysoko v korune stromu. „Števo, nehuč, hľa, hore, tu som,“ zmätene gestikuloval Ďulík biely od strachu. Človek by sa mu kvapky krvi nedorezal. Tíško vysvetľoval: „Obďaleč sú kance, diviaky aj so starou. Ak by sa vrátili, beda nám obom. Doteraz ležali pod stromom. Tráva je ešte teplá.“ Priatelia si svorne vydýchli, až keď zadychčaní dobehli na lesnú cestu a odtiaľ skratkou do bezpečia večerného pohostinstva.

Pátranie po hubách sa zmenilo na pátranie po kamarátovi

Zlé jazyky

S pribúdajúcimi živo­tobudičmi opadlo z Ďulíka niekoľkohodinové napätie a strach. Lenže vyrývačom pri pulte sa nevidelo, že odvážny baník, skúsený poľovník a hubár čušal pokorne na strome takmer až do tmy. Čože sa mu prihodilo a ľuďom zatajuje? Začali, zadubenci, po svojom domýšľať príbeh stromolezca. Hneď po lokále o Ďulíkovi roztrúbili, že je luhár, ba skupáň, čo sa zdráha štamgastom nielen pravdu vyjaviť, ale im aj čosi poplatiť. Darmo Ďulík objednal škodoradostným posmeškárom ďalšiu rundu. Klebetné poldecové papule si ešte väčšmi pustili fantáziu na špacír. Vraj preto do tmy v hore trčal, lebo pustil od strachu do gatí, trenírky si v potoku musel preprať a čakal, kým mu neob­schli. K záverečnej všetci pomätenci uverili vlastným lžiam. Ďulík so Števom obanovali, že si nezahryzli do jazyka. Neskoro obaja pochopili, že zadubené kotrby možno otvoriť, len keď sa po nich tresne.