Poľovníctvo a rybárstvo

Koncom apríla sa na presvetlených okrajoch lesov, lúkach, pasienkoch a&nbsp;poliach, začínajú objavovať prvé pečiarky (Agaricus). Vyhľadávajú predovšetkých hnojenú pôdu, a&nbsp;preto ich nachádzame na miestach ovplyvnených ľudskou činnosťou, no aj všade tam, kde sa často zdržiava zver. Pestované „šampiňóny“, ktoré predstavujú bielu i&nbsp;hnedú varietu pečiarky dvojvýtrusnej (Agaricus bisporus), patria do prvej päťky druhov húb s&nbsp;najvyššou svetovou produkciou. Ale pozor, nie všetky pečiarky sú jedlé!

Mnohí hubári si mylne myslia, že všetky pečiarky sú jedlé. Pravda je taká, že na Slovensku rastie päť mierne jedovatých druhov pečiarok. Vytriediť z&nbsp;košíka sa však dajú pomerne ľahko. Stačí poznať ich rozlišovacie znaky a&nbsp;tie sú dosť zrejmé. V&nbsp;prvom rade si treba všímať sfarbenie dužiny po rozrezaní či poranení. Dužina jedovatých pečiarok sa najmä v&nbsp;spodnej časti hlúbika v&nbsp;priebehu niekoľkých sekúnd sfarbuje výrazne do chrómovožlta. Aby bolo možné tento znak pozorovať, je nutné preštudovať celé plodnice, teda by nemali mať odrezanú spodnú časť hlúbika. V&nbsp;prípade, že je hlúbik odrezaný, žltnutie sa dá sledovať ešte aj na otlačenom prsteni či na poranenom okraji klobúka. Tam však nemusí byť vždy také výrazné ako v&nbsp;dužine hlúbika. Nehovoriac o&nbsp;tom, že staršie plodnice so suchšou dužinou už nemusia vôbec reagovať. Ďalším znakom jedovatých pečiarok je nepríjemná vôňa, pripomínajúca karbol, atrament či nemocničnú chodbu. Ak pečiarka nemá príjemnú mandľovo-anízovú vôňu, nemožno ju odporučiť na konzumáciu. Naším najznámejším druhom z&nbsp;tejto skupiny je bielo sfarbená pečiarka páchnuca (Agaricus xanthodermus), často sa však stretávame aj s hnedastosivou&nbsp;pečiarkou Pilátovou (Agaricus iodosmus) alebo s&nbsp;pečiarkou perličkovou (Agaricus moelleri), ktorá má celý klobúk posiaty drobnými černastými šupinkami.

Druhy s&nbsp;nie veľmi príjemnou vôňou dužiny, ktoré nežltnú, môžeme považovať za nejedlé. Patrí sem napríklad pečiarka hnedoškvrnitá (Agaricus impudicus) s&nbsp;výraznou vôňou po hube pestreci obyčajnom (Scleroderma citrinum).

Niektoré druhy pečiarok žltnú veľmi pomaly, nikdy nie v&nbsp;priebehu niekoľkých sekúnd. Tieto majú zvyčajne príjemnú, mandľovo-anízovú vôňu a&nbsp;sú jedlé. V&nbsp;bučinách býva veľmi častá pečiarka hájová (Agaricus sylvicola) s&nbsp;hľuzovito zakončeným hlúbikom, na lúkach pečiarka ovčia (Agaricus arvensis), ktorá je podobne bielo sfarbená, no hlúbik má bez odsadenej hľuzy. Príjemne vonia a&nbsp;zároveň pomaly žltne aj veľmi výdatná pečiarka obrovská (Agaricus augustus), ktorá má šupinkatý klobúk. Aj ďalšie pečiarky s&nbsp;príjemnou vôňou môžeme považovať za jedlé. Do tejto skupiny patria rôzne biele i&nbsp;hnedo šupinkaté druhy s&nbsp;nemennou i&nbsp;červenejúcou dužinou, napríklad pečiarka poľná (Agaricus campestris), ktorá má veľmi krátky hlúbik, či pečiarka obyčajná (Agaricus bitorquis) s&nbsp;dvojitým prsteňom.