Nie príliš skúsení hubári bývajú často nedôverčiví voči bedliam (Macrolepiota) menšieho vzrastu. Obavy, že ide o bedličky (Lepiota), ktorých je veľa jedovatých druhov, však často nie sú opodstatnené. Pri opatrnosti sa dajú pomerne ľahko odlíšiť.

Bedle, na rozdiel od bedličiek, majú na hlúbiku posuvný prsteň, ktorý sa dá takmer vždy ľahko oddeliť. Bedličky majú prsteň prirastený a nedá sa posunúť ani oddeliť bez zdeformovania. Klobúky majú priemer len vzácne väčší ako desať centimetrov, dosahuje ju väčšinou len bedlička ostrošupinatá (Echinoderma asperum), ktorá má prsteň veľmi jemný a tenko blanitý. Rozlišujeme druhy, ktorých dužina na vzduchu nemení farbu a ktoré po rozrezaní rýchlo sčervenejú. Dôležité je, že nečervenejúce druhy bedlí sú jedlé a chutné huby. Červenejúce sú prinajmenšom podozrivé, keďže môžu spôsobiť alergickú reakciu, pripomínajúcu ľahkú otravu. U nás rastú tri druhy červenejúcich bedlí.

Bedlička ostrošupinatá
Bedlička ostrošupinatá
Zdroj: Ján Červenka

Prvým je bedľa Olivierova (Chlorophyllum olivieri) . Má tupo zakončenú až odsadenú hľuzu na konci hlúbika a na klobúku vláknité šupinky, ktoré nekontrastujú so špinavo sivohnedým podkladom. Vzácnejšia je bedľa červenejúca (Chlorophyllum rachodes). Hlúbik má kyjakovito zakončený a hnedé, ploché šupiny na klobúku ostro kontrastujú s belavým podkladom. Veľmi často rastie na miestach narušených ľudskou činnosťou, ako sú lesné cesty alebo pohnojená pôda. Na kompostoch a iných hnojených miestach mimo lesa rastie bedľa červenejúca záhradná (Chlorophyllum brunneum). Je údajne mierne jedovatá. Jej nápadným znakom je trsovitý rast. Hlúbiky sú zakončené výraznou, odsadenou hľuzou. Menej skúsený hubár by sa mal riadiť dvoma hlavnými zásadami – zbierať len tie bedle, ktoré majú na hlúbiku posuvný prsteň, a ak ide o červenejúci druh, dávať si pozor na trsovito rastúce plodnice mimo lesa.

Autor: Mgr. JÁN ČERVENKA/PaR 10/2017