Kynológiu musí mať človek v krvi. Inak ju len predstiera. Hoci nie som z poľovníckej rodiny, lovecké psy boli stále pri mne. Doslova som s nimi spával - či už doma, alebo po kotercoch tanapáckych horárov v Tatranskej Kotline. Ešte aj na internátoch lesníckych škôl, a vtedy to nebolo jednoduché, boli pri mne. Do sveta „vážnej“ kynológie som vstúpil cez štajerských duričov. Toto plemeno som obdivoval od stredoškolských čias. Roky ma vábilo. Stretnúť vtedy štajeráka bola vzácnosť. Vyskytovali sa veľmi málo. Základ chovu bol vždy na Spiši a v Šariši, čosi na Gemeri. Pár skalných chovateľov sa našlo na juh od Zvolena a okolo Bytče, v Čechách až na Šumave.

Čriedu diviakov prehnal cez strelcov z jednej strany, otočil sa, a prehnal aj z druhej strany.
.

No v starej kvalitnej literatúre chválili jeho nos, inteligenciu a povahu. Často sa objavoval aj na obrazoch Karola Šovánku. Bolo to v čase najväčšej slávy kopova. Chovali ho doslova všade. Štajeráka mali pritom v rukách jednoduchí ľudia, ktorí žili v odľahlých kútoch, veľa toho nenarozprávali, ale veľmi dobre rozumeli psom a lovu. Vedeli si napríklad vychutnať lov kanca. Mnohých som spoznal a dodnes k nim prechovávam úctu. V celej republike bolo maximálne sedem chovných súk, vrhy nepočetné a dostať sa k dobrému šteňaťu trvalo aj 2-3 roky.

Archív autora
Archív autora
Zdroj: Archív autora

FENOMÉN

V roku 1987 sa mi podarilo kúpiť Cvika spod Jačmenísk, a to vďaka intervencii kamaráta Janka Púchovana zo Zvolena u Stieranku v Trebeľovciach. Vo vrhu mal len jedného psíka, ktorého si chcel pôvodne nechať. Cvik bol geniálny. Taký sa narodí raz za sto rokov. Legenda, ktorá sa spomína i po toľkých rokoch. Čo dokázal, by vydalo na knihu. Všetkému by ste možno ani neverili, ale mám svedkov. A vážených, ako sú J. Pilát. O. Kanka, S. Moravčík, Kristl, Fencl, I. Košecký… Diviaky dokázal vysokým nosom zistiť aj na tri kilometre a udržal ich do príchodu a rozostavenia lovcov. Keď našiel diviaka, neopustil ho. Pokojne ste mohli zájsť domov pre zbraň...pokračovanie nájdete v PaR 11/2020.

Celý článok, ktorého autorom je ĽUDOVÍT PITOŇÁK, nájdete v PaR 11/2020.