Mária Inštitorisová

Kde pramení váš vzťah ku kynológii?

Odmalička som mal veľmi rád psy, aj také obyčajné, bez „rodokmeňa“. Spomínam si najmä na&nbsp;Harryho. Malej zveri bolo kedysi všade dosť. S&nbsp;partiou chlapcov a&nbsp;Harrym sme občas nahnali zajaca do&nbsp;humna a&nbsp;mali sme hody!

Z akej rodiny pochádzate?

Vyrastal som v chudobnej rodine, mal som o dva roky mladšieho brata a o deväť rokov mladšiu sestru. Otec bol tesár, už ako trinásťročný som mu pomáhal spracovávať guľatinu, bola to ťažká robota. Od pätnástich rokov som pracoval v Elektrosvite v Nových Zámkoch. Prežil som vojnu, otec bol v rokoch 1942 a 1943 na fronte. Keď v novembri 1944 bombardovali mesto, o život prišlo sedemtisíc ľudí. Vtedy som sa druhýkrát narodil. Býval som u tety, do práce som chodieval o tretej ráno peši, 17 kilometrov tam a 17 naspäť. Mama ledva čakala na výplatu, ale všetko som zvládol.

Kto vás priviedol ku kynológii?

Psov som mal odmalička veľmi rád, aj takých obyčajných, spomínam si najmä na&nbsp;Harryho. Malej zveri bol všade dostatok. S&nbsp;partiou chlapcov a&nbsp;Harrym sme občas nahnali zajaca do&nbsp;humna - a&nbsp;mali sme hody! Keď som mal asi trinásť rokov, na&nbsp;trhovisku sa potulovali dva dobermany. S&nbsp;jedným z&nbsp;nich som sa vďaka maškrtám skamarátil a&nbsp;zatváral som ho v&nbsp;našom chlieve. Niekto to však prezradil majiteľovi a&nbsp;psa som musel rýchlo vypustiť.

Čo ste robili po vojne?

V devätnástich rokoch som pracoval u Baťu v Nových Zámkoch, potom som dva roky slúžil na vojenčine vo Vimperku pri Českých Budějoviciach. Môj otec bol poľovník, po návrate domov som začal cvičiť českého fúzača Boreka, ktorého kúpil v Prahe. Trénoval som ho však len podľa vlastných predstáv, výcviku som ešte nerozumel.

Dočítala som sa, že ste absolvovali zväzarmovský výcvik v českom Grabštejne...

V auguste 1954 som sa tam vybral s kamarátom a požičaným dobermanom na dva mesiace. Bolo to&nbsp; najväčšie výcvikové stredisko služobných psov v&nbsp;Československu, kde pôsobili uznávaní cvičitelia. Bola to pre&nbsp;mňa veľká škola. Keďže Baťa „padol“, zamestnal som sa ako elektromechanik v&nbsp;Elektrosvite. V&nbsp;roku 1955&nbsp;som si urobil poľovné skúšky a&nbsp;v&nbsp;Lysé nad Labe som absolvoval kurz výcviku poľovných psov. V&nbsp;tom istom roku som sa stal predsedom kynologickej komisie pri SPZ v&nbsp;Nových Zámkoch, túto funkciu som vykonával 28&nbsp;rokov.

Ako sa v tých časoch poľovalo?

Novozámčania chytali v sezóne do sietí približne 4 500 zajacov a 450 jarabíc. Na výrade bolo vyše 1 000&nbsp; zajacov ulovených vo&nbsp;dvoch kolách. Teraz nie je v&nbsp;revíroch ani pol percenta malej zveri! Každé poľovnícke združenie muselo mať určitý počet poľovne upotrebiteľných psov, podľa rozlohy revíru. Ak členovia túto podmienku nesplnili, povolenie na&nbsp;poľovačku nedostali. Teraz je celkom iná situácia. Aj minule som sa zúčastnil na&nbsp;poľovačke, kde bolo 19&nbsp;pušiek a&nbsp;ulovilo sa osem bažantov. Veľa psov sa s&nbsp;voľne žijúcou zverou vôbec nestretne.

A dnes?

Výcvik stavačov bez voľne žijúcej malej zveri je mimoriadne náročný, preto sa mu venujú iba fanatici. Je pre nich drogou, ktorá však neškodí. Idete na štyri-päť hodín von, domov sa vrátite unavení, trochu si odpočiniete a ste fit! Ja by som bez výcviku nemohol žiť. Ale treba si obstarať komorovanú zver, niektoré psy však nereagujú na jej pach a nepredvedú skutočnú parádu vystavovania. Bažanty sotva lietajú a keďže sú zvyknuté na&nbsp; ľudí, správajú sa ako hydina. Preletia tridsať metrov a zosadnú. Pes vie, že čosi nie je v poriadku. Divý bažant by už dávno vyletel. Keď teda chcete na súťažiach obstáť, musíte mať na to vlastnú metódu.

(Pokračovanie na 2. strane)

Ktorým plemenám ste sa venovali?

Všetkým stavačom - nemeckým krátkosrstým i drôtosrstým, anglickým setrom i pointerom, ale aj služobným a pracovným plemenám. Mal som boxera, nemeckého ovčiaka, bernardína. Cvičil som psov známym lekárom, ministrom... Na menších skúškach som predviedol vyše dvesto psov. Z vrcholových podujatí som napríklad Memoriál Karla Podhajského absolvoval 39-krát. Tým sa nemôže nikto pochváliť! Moje psy na týchto súťažiach pätnásťkrát skončili v prvej cene, šesťkrát v druhej cene a memoriál som vyhral štyri razy. Na Memoriáli Františka Vojtěcha som zase zvíťazil šesťkrát.

Na súťažiach často vediete nemecké stavače. Aké máte s nimi skúsenosti?

Medzi nemeckými krátkosrstými stavačmi sú vynikajúce, ale aj výradové jedince. Richard Knoll vo svojej knihe napísal, že so psami bez vyrovnanej nervovej sústavy alebo bez pracovných vlôh nemá význam zaoberať sa. Môžem to potvrdiť z vlastných skúseností. Od 32 rokov som kamarátovi Lázslovi Horváthovi každoročne vycvičil dvoch až štyroch nemeckých drôtosrstých stavačov. Za 26 rokov som tak pripravil 76 psov, medzi nimi boli tri špičkové jedince.

Poľovačky vám učarovali?

Nikdy som nebol vášnivý strelec. Na poľovačku som neraz išiel bez flinty, ale mal som pôžitok z práce psov. Na kynologických súťažiach som vyhral osem poľovačiek na&nbsp; jeleňa a všetky som rozdal. Dve som vyhral v Hlubokej nad Vltavou s mojím prvým nemeckým krátkosrstým stavačom,&nbsp; Celom z&nbsp;Nových Zámkov. Pôvodne bol určený na&nbsp;likvidáciu. V&nbsp;roku 1964&nbsp;mi ho priviedol Fero Lipták z&nbsp;Mužly. Povedal, že ak ho nechcem – pes mal vtedy 2,5 roka – tak ho zastrelí. Cella som zobral na&nbsp;skúšku. V&nbsp;tom istom roku som s&nbsp;ním v&nbsp; Žamberku vyhral medzinárodné všestranné skúšky.

Ktoré výcvikové disciplíny považujete za najnáročnejšie?

Na vrcholných súťažiach je alfou a omegou práca na&nbsp; pofarbenej stope. Musíte mať buď oznamovača alebo hlásiča, prípadne hlasitého oznamovača. Na to všetko treba psa dokonale vycvičiť. Keď som v roku 1966 posudzoval na Podhajského memoriáli, bol tam vodič so sukou českého fúzača, ktorú uviedol ako hlasitého oznamovača. Suka s radosťou bežala približne päťsto metrov po farbe a srnca na konci skutočne hlasno oznamovala. Bol som preto zvedavý, ako ju cvičil. Večer pri zábave som sa dozvedel, že ide o&nbsp;lesníka, ktorý za sezónu uloví 48&nbsp;až 50&nbsp;kusov srnčej zveri. Čiže na&nbsp;výcvik psa mal vynikajúce podmienky.

A čo vaše vlastné skúsenosti?

S kamarátom z Dunajského Klátova som bol šesťkrát na&nbsp; poľovačke v Maďarsku. Lovci tam počas troch-štyroch dní vždy ulovili štyroch až piatich srncov. Mal som nemeckého drôtosrstého stavača, ktorého som trénoval na oznamovača. So živou zverou pracoval celkom inak, ako s atrapou. Perfektne stopoval, stopu doslova hltal.

Na ktoré psy si najradšej spomínate?

Mal som ohromného českého fúzača, Atoma z Mostisk, ktorého som kúpil ako šteňa v Žamberku. Jeho otec vyhral v roku 1952 Memoriál Karla Podhajského. Atom prinášal postrelené zajace zo vzdialenosti zhruba štyri kilometre. Za celý život vystopoval na poľovačkách 38 zajacov, ktoré by inak vyšli nazmar. Keď mal päť rokov, Atoma som predal. Takúto chybu by som dnes už neurobil! Bol to môj najlepší, životný pes... Rád spomínam aj na&nbsp; Cela z Nových Zámkov, s ktorým som v roku 1965 suverénne vyhral medzinárodné porovnávacie skúšky v Hlubokej nad Vltavou. Napriek tomu, že som s ním celú noc cestoval a bez oddychu prišiel na poslednú chvíľu, keď už hrala československá hymna. S nemeckým krátkosrstým stavačom Gronom z Drátaře som zase zvíťazil na Podhajského memoriáli v roku 1986 a súťaž v Srbsku, kde štartovalo 60 psov. Ďalej Memoriál Josefa Kadleca, Memoriál Dr. Jindřicha Steinitze a&nbsp;mnohé ďalšie súťaže. Špičkových psov by som spočítal na&nbsp;dvoch rukách, ale ostatných bolo približne dvesto.

Dobre predviesť psa na súťažiach je umenie. Prekvapí vás ešte niečo?

Každý pes je iný. Aj dnes hovorím, že ešte neviem všetko. Pri výcviku sa stretávam so situáciami, ktoré nepoznám. Lebo koľko psov, toľko pováh! A čo ma prekvapilo? Istému majiteľovi som cvičil suku nemeckého drôtosrstého stavača. Najskôr ju zveril do rúk fušera, ktorý ju za šesť mesiacov nič nenaučil. Keď mi majiteľ suku priviezol a vypustil som ju v&nbsp; revíri, štvala všetku zver. Výcvik sme začínali od základov, ale po troch mesiacoch veľmi pokročila. Zároveň som ju dobre kŕmil, aby spevnela a nabrala kondíciu. No napriek tomu mi raz nad ňou ostal rozum stáť: Išli sme po poľnej ceste, v tlame niesla postrelenú zver, odrazu však zmizla. Úlovok si zahrabala do lístia v jarku. Zo suky sa vykľul hrobár! A teraz rozmýšľajte, ako ju odučiť takému zlozvyku. Surové metódy nepomôžu, no nakoniec sa&nbsp; mi to poradilo. Podrobnosti však nebudem prezrádzať.

A prezradíte niečo z vašej výcvikovej kuchyne?

Mal som kamaráta Gaža Hrušku, bol to taký sto tridsaťkilový chlap z lazov, ja som bol z neho len polovička. Dosť si ľúbil vypiť. Mal odo mňa psa a chodil si ku mne aj po rady. Gažovi som ukázal niekoľko trikov. Raz, keď mal opäť vypité, mi hovorí: „S tvojou zbraňou, čo si mi predviedol, ťa porazím!“ Na to som mu odvetil: „Gažo, poznáš karty od sedmičky po eso? Všetko som ti ukázal len po dolníka. Horníka, kráľa a eso som si nechal pre seba!“ Tým som ho uzemnil.

Tak aspoň jednu fintu pre čitateľov...

Dostal sa mi do rúk pes, ktorý zvykol so zajacom na konci vlečky neúnosne trepať. Majiteľovi som poradil, aby v tom momente vystrelil do vzduchu a na psa zareval. Musí to však byť presne v danom okamihu, inak metóda nezaberie. Pes sa zlozvyku skutočne zbavil, natrvalo.

(Pokračovanie na 3. strane)

Trúfate si napraviť aj zdanlivo beznádejné jedince?

Áno. Cvičil som veľa psov, ktoré „matadori“ pokazili. Nebudem ich menovať, ale takých ľudí je viac.

Nedávno ste oslávili 89 rokov, stále ste však mimoriadne aktívny. Cvičíte psy, absolvujete s nimi skúšky. Kde čerpáte sily?

Včera som bol u lekára a viete, čo mi povedal? „Takto majú vyzerať dôchodcovia!“ Keď som mal osemdesiat, pozvali nás jubilantov na oslavu do miestneho domu kultúry. Mnohých tam priviezli príbuzní na vozíčku, alebo prišli s barlami. Vybehol som po schodoch a&nbsp;tamojšia pracovníčka sa ma pýta: „Koho hľadáte?“ A&nbsp;ja na&nbsp;to: „Volali ste ma.“ Vtedy som bol ešte svižnejší, predsa len je to deväť rokov dozadu.

Ako trávite bežný deň?

Keď som cvičil psy pre poľovnícke združenia, vstával som ráno o pol piatej. So synom Otom som bol dohodnutý, že po precvičení jedného psa mi privedie druhého. Za sezónu som tak vycvičil troch-štyroch psov, ktoré som potom predvádzal na vrcholových súťažiach. Tým sa však nechcem nad nikým vyvyšovať, cítim pokoru i pred menej skúsenými kynológmi. Ale aj teraz stále cvičím dvoch-troch psov, lebo ma to baví. Ráno si vypijem kávu, trochu si zajem, prečítam noviny a oddychujem. Popoludní idem na bicykli alebo pešo do revíru, kde tri-štyri hodiny trénujem psa. Keď som bol vlani na skúškach v Maďarsku, celý deň som chodil po oráčinách a strniskách. Mladí už mali toho dosť... Chvalabohu, nohy ma nebolia a vôľu mám veľmi pevnú.

Pomáhala vám v&nbsp; tejto činnosti manželka?

Pomáhala. Pochádzala z gazdovskej rodiny, jej bratranec choval dobermany, od neho odpozorovala prácu so psami. Za slobodna pracovala v&nbsp; obchode, ale ja som si ju vzal s podmienkou, že sa bude doma venovať rodine. Popri svojej mame sa naučila výborne variť aj piecť. Spolu sme vychovali štyroch synov. Zároveň sa vedela výborne postarať o mojich psov. Zomrela ako 72-ročná, vo februári to bude štrnásť rokov. Nikdy sme nežili nad pomery, ale nič nám nechýbalo. Aj teraz mám všetko, čo potrebujem. Nepijem, nefajčím, len raz deň si doprajem jedno-dve nealkoholické pivá.

Vráťme sa k výcviku psov. Podľa niektorých kynológov vraj uplatňujete príliš tvrdé postupy. Ako to vnímate?

To nie je pravda. Veľa poznatkov som načerpal z knihy Richarda Knolla. Umenie výcviku spočíva vo vystihnutí správnej metódy pre&nbsp; každého jedinca. Nemôžete postupovať šablónovite. Keď chytím do ruky psa, podľa jeho reakcií hneď vidím, či má vyrovnanú povahu alebo je bojazlivý. Pes má na zavolanie pribehnúť k vodičovi s radosťou a skokom. Povely musia byť krátke, napríklad „Ron, sem!“. Najskôr trénujem privolanie na remeni, ak pes zareaguje, tak ho pochválim. Trestať psa, ktorý napríklad v revíri odbehne za zajacom a vráti sa až po chvíli, nie je správne. Keď som posudzoval v Levickom okrese, jeden starší vodič viedol suku nemeckého krátkosrstého stavača. Suka preháňala zajaca, vodič ju horko-ťažko privolal. Napokon vytiahol bičík a začal ju „mastiť“ hlava-nehlava. Samozrejme, že po takejto skúsenosti sa nechcela vrátiť. Ak treba psa potrestať, poznám účinnejšie metódy.

VIDEO (2019, Mária Inštitorisová):&nbsp;&nbsp;Otta Banása na pódiu v Nitre vyspovedal moderátor Ján Škorňa. Na čo upozorňuje legendárny kynológ v práci so psami?

V roku 2013 vám Slovenská kynologická jednota udelila Zlatú medailu za mimoriadne zásluhy v&nbsp; kategórii výcvik poľovných psov. Ktoré ďalšie ocenenia si najväčšmi vážite?

Mám aj Zlatého kamzíka a všetky ďalšie ocenenia i poháre SKJ aj SPZ. Je ich toľko, že neviem kam ich dávať. Dnes sa však viac poteším vrecu s krmivom. Ale pre začiatočníkov sú ocenenia dôležitým povzbudením do ďalšej práce.

Aké máte ďalšie plány?

Chvalabohu, cítim sa dobre, aj keď človek v mojom veku nikdy nevie... Chcem si zobrať šteňa – psa nemeckého krátkosrstého stavača po suke, ktorá vyhrala Podhajského memoriál, mimochodom&nbsp; pochádza z&nbsp;nášho chovu. Syn Oto si z&nbsp;tohto vrhu berie dve sučky a&nbsp;kamarát Juraj Zelenka psíka. Uvidíme, čo z&nbsp;nich vyrastie, lebo šteňa je ako lotéria. Ak mu napríklad pri výmene chrupu nedorastie čreňový zub, ste nahratí. Radšej preto uprednostňujem desaťmesačné a&nbsp;staršie jedince, ktoré už majú výraznejší exteriér i&nbsp;povahu.

Vo vašich šľapajach kráčajú vaše deti a vnuci. Teší vás to?

Robím si z toho žarty, ale keď sa raz ocitnem vo večných loviskách, budem tam spokojne odpočívať, lebo niečo po mne zostane. Synovia Laco a Otto, ako aj vnuci Laco a Marek sa intenzívne venujú výcviku poľovných psov a majú za sebou slušné výsledky. Marek napríklad vyhral v roku 2012 Kadlecov memoriál v Dargove. „Malý“ Laco v tom istom roku zvíťazil na Hlouchovom memoriáli na Morave. Raz sme tam boli piati Banásovci. Výcviku sa venuje aj Marekova manželka Terézia. V roku 2015 mal syn Laco na&nbsp; výročnej schôdzi KCHNKS vyhodnoteného psa: „Najúspešnejší nemecký krátkosrstý stavač roka 2014.“

Z pohľadu vnuka

Ako vníma starého otca Ladislav Banás, čo by mu vytkol, a naopak, prečo si ho váži?

„V prvom rade ho vnímam a vždy budem vnímať ako môjho dedka. Ním zostane navždy. Nikdy nezabudnem na prázdniny, ktoré som trávil v Pribete. Bol som ešte malý chlapec, ale pamätám si, ako babka so mnou očakávala návraty svojich chlapov zo skúšok. Živo si spomínam na Kadlecov memoriál, keď dedko súperil o víťazstvo s Mariánom Koričom. Celá rodina to veľmi prežívala. Dedko nakoniec vyhral s Arcom zo Šiah. Myslím, že to bolo pri Hurbanove. A to bolo rok čo rok. Spomínam si, ako som im pomáhal starať sa o&nbsp; psov, ako sme sa chodili kúpať... Dnes, ako dospelý človek, už vnímam môjho dedka aj trošku inak. Je najúspešnejší cvičiteľ stavačov aký tu kedy bol a&nbsp; bude. Keď si predstavím, koľko psov vycvičil a&nbsp;s&nbsp;koľkými psami povyhrával súťaže po celej Európe?! To nedokázal a&nbsp;nedokáže nikto. To dnes ani nieje možné. Predstavte si, že predvádzal psov v&nbsp;západných krajinách ešte pred rokom 1989.&nbsp;S&nbsp;mojím otcom ako prví Slováci úspešne absolvovali IKP a&nbsp;dedko ako prvý Slovák získal s&nbsp;nemeckým krátkosrstým stavačom titul KS.

Cvičil psov, ktoré výrazne ovplyvnili chov nemeckých krátkosrstých aj nemeckých drôtosrstých stavačov v Československu. Významná chovateľská stanica z Francúzska&nbsp; „de Champreval“ si psami z&nbsp;našej krajiny, medzi inými aj psami z&nbsp;jeho chovu a&nbsp;výcviku, občerstvovala krv. On dal kynológii celý svoj život.&nbsp;Pri tomto všetkom často s veľkou úctou a&nbsp; uznaním spomína na velikánov československej kynológie. Osobne sa poznal s&nbsp; Richardom Knollom, ktorého považuje za najvýznamnejšiu postavu našej kynológie. Spolu s MVDr. Jindřichom Steinitzom zasadal vo výbore československého klubu chovateľov nemeckých krátkosrstých stavačov. Pán Koloman Slimák bol naším rodinným priateľom. Poznal sa aj s azda najvýznamnejším prezidentom svetového klubu NKS Klausom Kieferom. Všetko sa však spomenúť nedá.

A čo by som mu vytkol? Neviem, naozaj neviem. Nerád súdim druhých ľudí. Viem len to, že za každým úspechom alebo kariérou sú ústupky a niečo je vždy na vedľajšej koľaji. Prečo si ho vážim? Pre&nbsp;vytrvalosť, cieľavedomosť, húževnatosť, pevnú vôľu, dôslednosť, talent... Samozrejme, aj pre&nbsp;skúsenosti a&nbsp;základy, ktoré nám odovzdal v&nbsp;kynológii. Najviac však preto, že stále stojí na&nbsp;čele našej rodiny.

Autorka: MÁRIA INŠTITORISOVÁ (PaR 2/2017)

OTTO BANÁS patrí k najznámejším osobnostiam našej poľovníckej kynológie

Plus TV

Vďaka kvalitnej pozorovacej technike vieme prečítať zver aj po súmraku 1

Otázka pre znalcov Ponechať tohto jedinca v chove alebo nie?

Mnohí konzumenti uprednostňujú na vianočnom stole pstruha pred tradikčným kaprom

Výber pre vás