Mária Inštitorisová

So svojou Duffy žnete úspech za úspechom. Prezraďte nám o nej niečo viac.

Duffy sa narodila v júni 2016 zo spojenia Cara Korybako a Persefony Pemiko z našej chovateľskej stanice. Pôvodne si ju rezervoval poľovník z Maďarska. Keď však po šteniatko neprišiel ani o pol roka, Duffy som si ponechal a neoľutoval som. V revíri je veľmi temperamentná, živá, no poslušná. O druhé psy sa nezaujíma, ak sa niekde strhne bitka, radšej sa vzdiali. K dospelým ľuďom aj k deťom je priateľská, doma pokojná, na deke prespí celú noc. Vyrovnanú povahu majú aj ďalšie naše psy. Odmalička ich držíme na dvore, kde majú voliéry, a v šesťárovej záhrade, pričom každé šteniatko vždy trávi určitý čas s nami vnútri, aby sa naučilo hygienickým návykom. Keď neskôr ideme na skúšky alebo poľovať, dokážu sa správať aj v chate, kde nocujeme.

Vždy som si myslel, že najlepšia bude v brlohu, pretože je malá – váži približne osem kilogramov – a rýchla. Od šiestich-siedmich mesiacov som ju púšťal do kontaktu s líškou, o ktorej som vedel, že psíka neporaní. Duffy vlani získala na medzinárodných brlohárskych skúškach jazvečíkov piate miesto a tituly CACIT a CACT. Výborne však pracuje najmäna povrchu, na diviaky je mimoriadne ostrá. V roku 2019 vyhrala duričské skúšky v Lošonci, takisto klubové duričské skúšky jazvečíkov a medzinárodné farbiarske skúšky duričov v Bratislave, s plným počtom bodov ako oznamovač. Na Sigetovom memoriáli nás dokonca pochválili, vraj také dobré oznamovanie u malého plemena ešte nevideli. O týždeň neskôr, na medzinárodných duričských skúškach brlohárov v Dolnej Marikovej, bola opäť prvá a opäť s plným počtom bodov.

(Pokračovanie na 2. strane)

Koľko času venujete výcviku?

Aktuálne máme štyri hrubosrsté jazvečíky, okrem Duffy jej otca, matku a strýka. Venujem sa im približne pol hodiny až hodinu denne, ale nebýva to pravidelne. V starostlivosti a pri výcviku mi pomáha manželka s dcérkou. Pred sezónou skúšok a hlavne vrcholových podujatí trénujeme oveľa intenzívnejšie, takmer každú voľnú chvíľu. Uplynulé dva roky sme cez víkendy a dovolenky cestovali po Slovensku, aby Duffy čo najviac pracovala s diviakmi na poľovačkách.

Mali ste podobné úspechy už v minulosti?

Keď v roku 2017 klub chovateľov jazvečíkov prvýkrát vyhlásil súťaž o najlepšieho výstavného a pracovného jedinca, top pracovným jazvečíkom sa stal manželkin Car Korybako. Moja manželka s ním totiž vyhrala medzinárodné brlohárske skúšky jazvečíkov a medzinárodné duričské skúšky jazvečíkov, doposiaľ ako jediná žena v histórii uvedených skúšok. Viacero ocenení sme priniesli aj z Ukrajiny. Zaujímavosťou je, že Car, ktorého prezývame Čaba, sa narodil v ten istý deň ako ja, 20. februára. Rovnako úspešný bol rok 2019, v súťaží Top pracovný jazvečík SKCHJ získala Duffy druhé miesto.

(Pokračovanie na 3. strane)

Vravíte, že Duffy je ostrá na diviaky. Nebola zranená?

Áno, raz ju na poľovačke prebodol diviak a vzniknutý pneumotorax si vyžiadal okamžitý chirurgický zákrok. Druhýkrát dostala zásah na duričských skúškach, vtedy sme museli odstúpiť. Ostrosť zrejme zdedila po svojom otcovi Carovi, ktorému v roku 2017 po útoku diviaka musel veterinár vybrať sedem rebier a slezinu. Takisto mal pneumotorax, navyše potrhané slabiny, deväť dní strávil na veterinárnej klinike v Leviciach. Na poľovačky ho už preto neberieme. Duffy sa po týchto skúsenostiach stala ešte ostrejšou, ale zároveň je opatrnejšia. Do kontaktu s diviakom už nejde, keď ho za určitý čas nepotlačí na strelca, snaží sa diviaka štípať zozadu. Kvôli ochrane som jej dal na mieru ušiť kevlarovú vestu… Tento rok chceme odchovať od Duffy šteniatka. Je to vynikajúca sučka, všetko úsilie, ktoré do nej vkladáme, nám s láskou vracia.

Na ktorý zážitok z revíru najviac spomínate?

Vždy ma veľmi poteší, keď ľudia pochvália prácu našich psov na poľovačkách. Ale mám aj nepríjemnú skúsenosť spred niekoľkých rokov. Na poľovačke pri Medveďove zaútočil na mňa statný diviak. Naše tri jazvečíky sa pred kanca stavali, čím odpútali jeho pozornosť a mne sa podarilo uniknúť. Diviak sa potom rozbehol k bočným ramenám Dunaja a po ľade prebehol na druhý breh. Car bežal za ním, o chvíľu sa mi celkom stratil z dohľadu. Keď sa dlhšie nevracal, pomocou prijímača GPS som zistil, že ide späť po vlastnej stope. Vybral som sa mu oproti, v tom úseku bolo riečne rameno čiastočne rozmrznuté. Keď som zavolal na Cara, začal plávať ku mne, ale uviazol v ľadovej „slze“. Nevedel vyjsť z vody, ľadového okraja sa držal iba pazúrmi. Bol vzdialený asi štyri metre od opačného brehu, preto som odložil psov i pušku, prebrodil sa bližšie k Carovi a palicou som rozbil ľad, aby mohol ku mne priplávať. No psík bol už taký skrehnutý, že len klesol pod hladinu! Hneď som za ním skočil, vytiahol ho von a zabalil do suchej bundy, ktorú som predtým hodil na breh. V tom momente som netušil, kde sa nachádzam, navyše začalo snežiť...

Celý rozhovor nájdete v č. 5/2022 mesačníka Poľovníctvo a rybárstvo.