Mária Inštitorisová

Bavorský horský farbiar skoro dozrieva, odmalička si preto vyžaduje prísnu disciplínu a prácu.

Zmienky o bavorskom farbiarovi sa objavili začiatkom devätnásteho storočia, podrobnosti o jeho vzniku sa však v odbornej literatúre rôznia. „K šľachteniu tohto plemena prispel aj slobodný pán Josef von Karg Bebenburg, ktorý pochádzal z oblasti Sankt Zeno pri Bad Reichenhalle v Bavorsku,“ hovorí Ing. Peter Grellneth, podpredseda Klubu chovateľov farbiarov. Krížením primiešal trochu krvi hannoverského farbiara do nízkeho alpského duriča, ktorý sa vyznačoval vytrvalosťou a výbornou prácou na stope. Položil tak základ vzniku bavorských horských farbiarov. Ďalšia čistokrvná plemenitba spojená s prísnym výberom jedincov do chovu napokon viedla v roku 1884 k uznaniu štandardu plemena.

Chýr o vynikajúcom nose a vytrvalosti bavorských farbiarov prenikol aj do Rakúsko-Uhorska, kde ich koncom devätnásteho storočia odporúčal poľovnícky využívať Eduard Fischer, lesník pôsobiaci na území terajšieho východného Slovenska a člen prvého Klubu horských farbiarov. Za výhodu považoval, okrem iného, skoré dozrievanie plemena. Boom bavorských farbiarov však nastal u nás najmä v druhej polovici minulého storočia. Po roku 1956 vznikli v teritóriách štátnych lesov mnohé chovné stanice. Dnes je toto plemeno rozšírené najmä na juhozápade a východe Slovenska, v Žilinskom i Trenčianskom kraji, v okolí Banskej Bystrice, Prešova, ale aj inde.

Na otázku, kam smeruje ďalší vývoj tohto plemena na Slovensku, dostávam odpoveď: „V našom chove nie je niečo v poriadku. Farbiare boli a stále sú pracovným plemenom. Iba vyhlasovať, že sme svetová veľmoc v chove farbiarov, a pritom väčšina základne sa pracovne nevyužíva, to nás veru nectí.“ Kým v minulosti pôsobili pri mnohých horárňach výkonné bavorské farbiare, v súčasnosti možno špičkové psy a suky spočítať na prstoch dvoch, maximálne troch rúk. Hoci v Plemennej knihe Slovenského poľovníckeho zväzu je zapísaných približne tisíctristo farbiarov, v skutočnosti zver dohľadáva len stotridsať až stopäťdesiat jedincov. „Vzhľadom na neúmerne zvýšený odstrel diviačej zveri by sme mali mať v každom okrese aspoň tri špičkové farbiare na dohľadávanie a niekoľko ďalších vo výcviku. Celkovo teda potrebujeme päťsto až šesťsto farbiarov, pričom zvyšok sa pracovne neuplatní,“ vyčísľuje P. Grellneth. Prízvukuje, že podmienkou členstva v chovateľskom klube by malo byť poľovné využívanie farbiarov. Za veľký nešvár v slovenskej kynológii označuje aj produkciu šteniat bez preukazov pôvodu. „K tomuto musíme tvrdo pristupovať! Ak by niektorý náš člen takéto šteňatá ponúkal, okamžite ho vylúčime z klubu.“ <h2>

Ako sme spomenuli, plemeno skoro dospieva, preto má do pol roka zvládnuť základné povely, potom treba začať s poľovníckym výcvikom. Šteňa po príchode k majiteľovi si však najskôr zvyká na nové prostredie. Vo výbehu pri dome potrebuje okrem búdy aj zónu pokoja. Ak máte v rodine deti, upozornite ich, aby tam šteniatko počas kŕmenia a spánku nevyrušovali. Už dvojmesačného psíka zvykajte na vodiaci obojok, pretože ako trojmesačný musí nevyhnutne chodiť s gazdom do hory. „Ja si vodiaci remeň upevním o ruksak na dĺžku nohy a šteňa vediem len chvíľku tak, aby sa neunavilo. Ešte pred prechádzkou ho však nechám vybehať,“ hovorí kynológ. Mladého bavorského farbiara trénujte pätnásť až dvadsať minút denne. Je to lepšie ako hodinový výcvik raz za týždeň. Pes má pritom pracovať s chuťou, nezabúdajte na pochvalu za zvládnutý povel.

K základným disciplínam patrí aj odloženie. Pri nácviku môžete použiť napríklad ruksak, ktorý šteňa dobre pozná, lebo s ním pravidelne chodievate do hory. V lese položte ruksak na nejaké miesto a psíčaťu prikážte Zostaň! Obyčajne pochopí, že práve tam má čakať na pána. Ak nie, vypomôžte si napríklad so starším psom, ktorého odložíte a mladý zostane pri ňom.

Ďalej sa zamerajte na privolanie. Šteňa privolávajte píšťalkou alebo ústne, takýto povel neskôr nahraďte gestom, napríklad úderom dlane do stehna. Bavorský farbiar teda už v prvých mesiacoch musí ovládať chôdzu na remeni, reagovať na privolanie a nájsť majiteľa, keď sa stratí. Po úspešnom zvládnutí úlohy nezabúdajte na pochvalu, tá je pre každého psa veľkou odmenou. Podobne to platí o spoločnej hre, „mojkaní sa“ či gúľaní na tráve.

Inžinier Grellneth odporúča pri bavorských farbiaroch začať s poľovníckym výcvikom už vo veku ôsmich týždňov. Maximálny stupeň výcviku by ste mali dosiahnuť vo veku jedného roka. „Platí pravidlo, že čo sa za mlada nenaučíš, nenaučíš sa už nikdy!“ zdôrazňuje skúsený chovateľ. Za dôležité považuje, aby majiteľ umožnil mladému psovi pracovať a výcvik viedol na každom druhu raticovej zveri, ktorý sa vyskytuje v poľovnom revíri, respektíve ktorý bude neskôr dohľadávať.

„Pred absolvovaním predbežných farbiarskych skúšok však obmedzte prácu psa so srnčou zverou, aby pri remeňovej práci a vypustení na ležovisku na voľné dohľadanie nenastali problémy. Táto zver totiž často križuje umelé skúšobné stopy a nedostatočne pripravený farbiar zradí a sleduje srnčiu stopu, čo sa obyčajne končí neúspechom na skúške,“ radí odborník. Zároveň dodáva, že stopa starého srnca, ktorý sa správa prísne teritoriálne, dá, naopak, zabrať aj skúsenému a zapracovanému farbiarovi. „Rozhodne nepatrí medzi najľahšie stopy, ako to nesprávne tvrdia niektorí poľovníci.“

Mladý farbiar má takisto perfektne zvládnuť oznamovanie znakov, ktoré nájde počas dohľadávky, preto musí vždy reagovať na povely Stoj v stope! a Ukáž! Pri skutočnej dohľadávke má pes upozorniť vodiča na každý, aj slabo viditeľný znak. Tým ho presvedčí, že ide správne a vodičovi dodá nové sily do ďalšej práce.

Základnou podmienkou kvalitného výcviku bavorského farbiara je denne pracovať. Pre túto činnosť majú, podľa inžiniera Grellnetha, ideálne podmienky najmä lesníci. Majiteľom mladých psov odkazuje, aby si k výcviku prizvali skúsených a vedomostne podkutých pomocníkov. „Pachová stopa raticovej zveri sa totiž skladá z mnohých komponentov, pričom individuálny pach poranenej zveri predstavuje len jeho časť. S bavorským farbiarom preto treba pracovať v každom počasí, na rozličných povrchoch, terénnych krytoch a na rôzne starých a dlhých umelých nepofarbených stopách s ťažkým križovaním. Veľmi dôležité je držať psa vo výbornej fyzickej kondícii. Len takto pripravované farbiare môžu dosiahnuť špičkové a dnes už iba legendárne výkony.“

Tak ako pri všetkých plemenách k nim patrí preťažovanie mladého psa, nesystematická príprava a nedôsledné plnenie povelov. Výcvik v časovej tiesni, navyše s nervóznym vodičom sú hrubé nedostatky, ktoré sa neskôr ťažko odstraňujú. K zložitejším cvikom možno totiž pristúpiť až po dôkladnom zvládnutí tých jednoduchších. „Najhoršie je však neskoro začať s výcvikom, nedopriať psovi pred tréningom dostatok pohybu, či brávať ho do revíru len raz za mesiac. Aj pri výcviku farbiara platí staré vojenské príslovie: Ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku!,“ zdôrazňuje P. Grellneth.

riznáva, že ako rozhodca z výkonu neraz vidí na predbežných skúškach zanedbané a slabo pripravené farbiare. Mnohé napríklad nedokážu pri voľnom dohľadávaní zveri na konci stopy prekonať malý potok. Ďalšie vodiča neopustia ani na opakovaný povel na ležovisku Hľadaj! Iné načínajú zver, so strachom sa vracajú k vodičovi alebo po vypustení sa nevrátia do časového limitu. „To všetko je výsledok nesprávneho výcviku! Nehovoriac o tom, že odložený farbiar veselo durí po lese zver. Je to nedôstojné a zlá vizitka pre vodiča.“

Správne vedený bavorský farbiar sa prezentuje najmä pri náročných dohľadávkach zveri, ktorá nemá zranené životne dôležité orgány. Vtedy býva nielen pohyblivá, ale aj veľmi opatrná, preto ako prvého treba nasadiť špičkového farbiara. Prax je však taká, že poľovníci najskôr vyskúšajú všetky spôsoby a rôzne psy, až potom vyhľadajú farbiara, no ten má už veľmi sťaženú situáciu. „Napriek tomu sa aj dnes nájde zopár vynikajúcich vodičov s farbiarmi, ktoré úspešne spracujú i zdevastovanú stopovú dráhu. Tým dokazujú svoju opodstatnenosť v našich revíroch,“ vyzdvihuje kynológ.

Z dohľadávok inžinera Grellnetha by sa mohol poučiť nejeden začiatočník. Veď ako priznáva, ani on spočiatku nerobil všetko podľa pravidiel. V tom čase chýbala odborná literatúra a rady starších, hoci úspešných vodičov zase nespĺňali jeho predstavy. Aj preto nám rozpovie príhodu, z ktorej vyplýva, aké dôležité je overiť nástrel a podľa nájdených znakov určiť miesto a rozsah zranenia, teda aj spôsob dohľadávky.

„Ako mladý poľovník som si vždy dal záležať na umiestnení rany. V jedno ráno som strieľal na jeleňa štvrtej vekovej triedy, starého vidláka s dĺžkou vetiev vyše metra. Zamieril som na komoru tesne za lopatku. Po rane jeleň značil vyhodením zadných končatín a pri rýchlom odskoku padol ako podťatý. Pušku som si nepripravil na ďalší výstrel, jeleň sa však rýchlo postavil a zmizol mi z dohľadu. A ja som veru nečakal štyri hodiny, kým stopa vychladne. Zobral som suku a hore najbližšou dolinkou som vyšiel na chodník, kde som narazil na stopu môjho jeleňa. Čiže nešiel som na nástrel, ale suku som priamo nasadil na teplú stopu. Aké však bolo moje prekvapenie, keď som nenašiel žiadnu farbu v dĺžke vyše kilometra. Kde je zásah, keď jeleň nefarbí a po rane evidentne spadol?“

Mladému poľovníkovi to však nedalo, a preto sučku zobral zo stopy a hybaj na nástrel! Urobil to, čo mal urobiť dávno. Blízko nástrelu odložil suku, kľakol si na kolená a miesto zásahu skúmal kúsok po kúsku. Nenašiel však žiadnu farbu ani striž, ale objavil dráhu strely v zemi. A záhada bola vyriešená: Jeleňa podstrelil! „Zemina a skalky, ktoré vymrštila strela, vyplašili kráľa hôr, preto vyhodil zadné končatiny. Prečo však padol?“ zamýšľa sa P. Grellneth a hneď nachádza odpoveď. Jeleň sa pásol tesne za oplotením a pri odskoku narazil parožím do drôtu, ktorý držal rohový stĺp oplotenia. Drôt ho zhodil na zem, okamžite sa však zdvihol a bez zranenia ušiel z miesta nástrelu. „Aj také boli moje začiatky. Z nesprávneho postupu som sa poučil a odvtedy som venoval vždy veľa času čítaniu znakov na nástrele.“

Prácu bavorského farbiara ovplyvňuje viacero faktorov, predovšetkým počasie. Veľká ranná rosa napríklad upchá nos psa natoľko, že musí dýchať s otvorenou tlamou a necíti pachy. Vtedy treba vyčkať približne dve hodiny, kým sa kvapky z porastu odparia. Na druhej strane jemná rosa, naopak, vyzdvihne pachové molekuly, a teda zatraktívni stopu zveri. Podobne účinkuje i slabý dážď. Sneh buď zakonzervuje pachovú stopu ako v obale, alebo pri páperovej štruktúre a mraze farbiarovi upchá nos. Odmäk si skúsení poľovníci pochvaľujú. Dohľadávku zveri môžu zmariť aj chemické postreky poľnohospodárskych porastov či výrazná aróma monokultúr, najmä repky a kukurice.

Bavorák

Výber pre vás