Hríb dubový (Boletus reticulatus) je azda najznámejšou a&nbsp;najvyhľadávanejšou jedlou hubou. Tento krásavec rastie od&nbsp;mája do&nbsp;novembra v&nbsp;teplejších listnatých lesoch, predovšetkým v&nbsp;dubinách, bučinách a&nbsp;hrabinách, no výnimočne aj v&nbsp;podhorských oblastiach pod smrekmi.

Zvyčajne vyrastá v&nbsp; dvoch hlavných vlnách: jarnej a&nbsp;jesennej. Viacerí zberači húb sa sťažujú, že jarné dubáky bývajú bežne&nbsp; napadnuté larvami hmyzu. Vo&nbsp;vyšších polohách si ho hubári zamieňajú s&nbsp;rovnako chutným hríbom&nbsp; smrekovým (Boletus edulis).

Nečudo, oba hríby sú si také podobné, že ich neraz len ťažko odlíšia aj&nbsp; skutoční profesionáli. Hríb dubový, ľudovo nazývaný dubák, má dohneda sfarbený klobúk a jeho&nbsp; pokožka je pod lupou veľmi jemne políčkovito rozpuka ná, viac-menej mat ná, na rozdiel od hríba&nbsp; smrekového, ktorého klobúk pôsobí skôr lesklým dojmom.

Ústia rúrok na spodnej strane klobúka sú v&nbsp; prípade mladých dubákov biele, neskôr zožltnú a v štádiu dospelosti a staroby huby nadobúdajú až žltohnedé sfarbenie s olivovým odtieňom. Na mohutnom hlúbiku sa nachádza nápadná sieťka.

Na&nbsp; rozdiel od modrejúcich druhov hríbov má dubák bielu dužinu, ktorá ani v dospelosti nemení farbu. Chutné dubáky sa všestranne využívajú v gastronómii. Sú vynikajúce pri dusení aj v omáčkach.

Mladé&nbsp; plodnice možno zavárať. Ich výrazná hríbová aróma však vynikne najmä pri sušení. Tento spôsob konzervácie dubákov je u&nbsp;nás zrejme najrozšírenejší.

Pri zbere však treba dávať pozor na&nbsp;nejedlého dvojníka, ktorým je odporne horký podhríb žlčový (Tylopilus felleus). Žlčáky rastú v&nbsp;listnatých a&nbsp;ihličnatých lesoch. Okrem nepríjemnej chuti sú nápadné tým, že ich rúrky nemenia v&nbsp;starobe farbu do&nbsp;olivova, ale ružovejú.