Kamzík je typický obyvateľ skalných zrázov a&nbsp;subalpínskych lúk, kde od&nbsp;novembra do&nbsp;decembra prebieha aj jeho ruja.

Kamzičia zver je vynikajúco&nbsp; prispôsobená na život vo vysokohorskom prostredí.

Obom pohlaviam kamzíka rastú&nbsp;rožky, ktoré sú tzv.&nbsp;zvráteného tvaru&nbsp;a vyrastajú na čelových kostiach samca aj samice.&nbsp;Rožky samca – capa&nbsp;sú silnejšie a viac&nbsp;hákovito zahnuté&nbsp;ako&nbsp;samice – kamzice.&nbsp;Rožky&nbsp;sú duté, vyrastajú z rohovej kosti a nikdy sa&nbsp;nezhadzujú ale neustále rastú.

&nbsp;Za rožkami sa nachádzajú pachové žľazy, ktoré sa tiež nazývajú&nbsp;figové žľazy. Tieto žľazy vylučujú pižmový zápach.

Kamzičia ruja je naozaj veľké prírodné divadlo. Hoci bez majestátnych hlasových prejavov, aké sprevádzajú jeleniu či danieliu ruju, ale ohúri najmä krkolomnými naháňačkami v strmom skalnom teréne.

Samce počas súbojov v ruji neprijímajú potravu a napriek tomu prežijú neľahkú zimu v horách. Sú fascinujúco obratné.

Srsť kamzíka vrchovského je v lete žltkasto hnedá až bledožltá s čiernym pásom siahajúcim až po chvost, naopak v zime je tmavohnedá až čierna s bielym pásom na bruchu. Srsť starých kamzíkom, ktorá im vyrastá na chrbte, začne od jesene vytvárať kamzičie štetiny.

Kamzíky žijú nad hornou hranicou lesa a v čase snehovej pokrývky schádzajú do nižších polôh. Žijú v početných rodinných čriedach. Čriedu tvoria kamzice, kamzíčatá a jednoročné kamzíky. Čriedu vedie staršia skúsená samica.

Potrava kamzičej zveri je tvorená z&nbsp;tráv, bylín, lístia, rôznych výhonkov a klíčkov, v zime tiež z lišajníkov a machov. V žalúdku kamzíka, ktorý bol zastrelený, sa vyskytujú&nbsp;guľaté&nbsp;útvary&nbsp;zložené zo srsti, živice a nestrávených bylín. Nazývajú sa tiež&nbsp;bezoárové guľky.

Približne po polročnej gravidite rodia kamzice koncom mája mladé. Už od narodenia sú prispôsobené prostrediu, kde žijú.

Kamzica mláďatá môže dojčiť aj pol roka, no už v auguste sa začínajú pásť na horských lúkach. Matky s potomstvom sa zvyknú spájať do takzvaných kamzičích škôlok. Cítia sa tak bezpečnejšie pred predátormi a zároveň si budujú sociálne väzby.

V lete majú kamzíky srsť už peknú červenohnedú a učesanú. Počas vysokých teplôt skoro zaťahujú do chládku medzi skaly a pod skalné previsy, kde oddychujú.

Kamzík je denné zviera, v lete býva aktívny zavčas ráno a večer, keď slnko zapadá, alebo už nie je také silné. Preto v lete za nimi vyrážam na hrebeň už za tmy, okolo druhej.

Intenzívny cestovný ruch a niekoľkoročná kontrolovaná ochrana kamzíka umožnila človeku pri troche šťastia stretnúť kamzíka doslova na niekoľko metrov. Samozrejme, pri vyrušení sa správa ako divožijúce zviera, zasyká a odchádza na bezpečnú vzdialenosť.

Ruja kamzíkov prebieha od&nbsp;novembra do polovice decembra. Samce kamzíka si strážia svoje rujné čriedy a tiež vyvolávajú súboje. Počas ruje samce neprijímajú potravu a strácajú na hmotnosti, čo môže spôsobiť ich uhynutie pri nástupe skorej a tuhej zimy.

Gravidita&nbsp;samice trvá 180 dní, mláďa sa rodí v máji a júni. Samica má zväčša&nbsp;jedno mláďa, zriedkavejšie dve alebo tri.&nbsp;Kamzíky sa môžu dožiť až 20 rokov.

Najstarší známy literárny údaj o tatranských kamzíkoch sa vyskytuje v správe levočského richtára a kronikára Konráda Sperfolga z roku 1517. Najstaršie známe zobrazenie kamzíka v oblasti Vysokých Tatier je na erbe Barzewiczovcov z Veľkej Lomnice, ktorý pochádza z roku 1559.

Za obmedzujúce faktory vývoja kamzičej populácie v&nbsp;tomto období sa začali považovať turistické a&nbsp;rekreačno-športové aktivity v&nbsp;národnom parku (ročná návštevnosť stúpla na 3 až 4 milióny ľudí). Popritom sa začali zhromažďovať dôkazy o&nbsp;negatívnych vplyvoch znečisťovania vysokohorského prostredia cudzorodými látkami.

Najväčšiu populačnú depresiu v&nbsp;doterajšej histórii prežívali tatranské kamzíky na prelome tisícročí, keď ich početnosť klesla hlboko pod kritickú hranicu ich existencie t.j. 500 jedincov. Populácie, ktoré majú nízku početnosť môžu byť ovplyvnené evolučnými mechanizmami pôsobiacimi v malých populáciách, najmä genetickým driftom a&nbsp;inbridingom (príbuzenskou plemenitbou). Vysokotatranská populácia&nbsp;najnižšiu početnosť zaznamenala v&nbsp;rokoch 1998 až 2000, keď ich počet nedosahovala ani 200 jedincov.

Nádej na záchranu kamzíka posilnil konsenzus zodpovedných štátnych (Správa TANAPu, Štátne lesy TANAPu) a&nbsp;miestnych mimovládnych organizácií (občianske združenia Zachráňme tatranského kamzíka Starý Smokovec, neziskovej organizácie A-Projekt Liptovský Hrádok), ktoré sa v&nbsp;polovici septembra 2000 zmluvne zaviazali urobiť v&nbsp;prospech záchrany všetko a&nbsp;predložili spoločný&nbsp;„Program záchrany kamzíka vrchovského tatranského na roky 2001 – 2005“.