Brloh jazveca je členitý a má viac otvorov. Sieť chodieb pod zemou môže byť dlhá až sto metrov a siaha do hĺbky päť metrov. Brlohy jazvecov sú viacgeneračné, dokonca spolu s jazvecmi v nich občas bývajú líšky či psíky medvedíkovité. Okolie jazvečieho brloha je po zime spravidla vyčistené, chodby nanovo poprehrabávané. Na prvé stretnutie s jazvecmi som čakal pomerne dlho. Nájsť vhodný brloh na ich pozorovanie a fotenie bol tvrdý oriešok. Väčšina sa nachádza na zarastených miestach, mnohé sú neobývané a keď v niektorom jazvece žijú, vyvíjajú aktivity takmer výlučne v noci, keď sa nedá fotiť.
ZOZNÁMENIE
Jedného roku bola pomerne slabá zima. Oteplenie prišlo skoro. Koncom marca boli jazvece podľa pobytových znakov v okolí práve mapovaného brlohu veľmi aktívne. Zjavne u nich prebiehalo jarné upratovanie. Skúsil som šťastie. Sadol som si do porastu mladých smrekov, asi desať metrov od brlohu, aby som nebol „krátky na ohnisku“, čo najviac splýval s prostredím a aby vietor fúkal proti mne, nech ma jazvece nezacítia. Potrebujem svetelnosť 2,8 a bez telekonvertora som na ohnisku 300 mm. Bez pohybu ticho číham. Slnko zapadlo za obzor, keď z jedného otvoru vyzrela sivo-biela hlava s čiernymi očkami. Jazvec vychádza z brlohu na kopček priamo predo mňa. Sedí ku mne chrbtom a čistí sa. Prepínam fotoaparát na nahrávanie videa o stláčam spúšť. Jazvec sa otáča, pozerá mojím smerom, niečo sa mu nezdá. Chvíľu vetrí, je zjavne neistý a v sekunde sa stráca v brlohu. Skontrolujem na displeji, čo som nahral, a keď opäť dvihnem hlavu, sú zrazu predo mnou dva dospelé jazvece. Vyšli pred brloh a obzerajú sa. Stláčam spúšť. Jazvece na chvíľu zmeraveli, zvuk uzávierky ich zrejme vystrašil a opäť sa strácajú pod zemou. No stihol som ich natočiť aj nafotiť. Na les padá tma, odchádzam domov plný zážitkov z prvého stretnutia s týmito tvormi.
