Brloh jazveca je členitý a má viac otvorov. Sieť chodieb pod zemou môže byť dlhá až sto metrov a siaha do hĺbky päť metrov. Brlohy jazvecov sú viacgeneračné, dokonca spolu s jazvecmi v nich občas bývajú líšky či psíky medvedíkovité. Okolie jazvečieho brloha je po zime spravidla vyčistené, chodby nanovo poprehrabávané. Na prvé stretnutie s jazvecmi som čakal pomerne dlho. Nájsť vhodný brloh na ich pozorovanie a fotenie bol tvrdý oriešok. Väčšina sa nachádza na zarastených miestach, mnohé sú neobývané a keď v niektorom jazvece žijú, vyvíjajú aktivity takmer výlučne v noci, keď sa nedá fotiť.

Jedného roku bola pomerne slabá zima. Oteplenie prišlo skoro. Koncom marca boli jazvece podľa pobytových znakov v okolí práve mapovaného brlohu veľmi aktívne. Zjavne u nich prebiehalo jarné upratovanie. Skúsil som šťastie. Sadol som si do porastu mladých smrekov, asi desať metrov od brlohu, aby som nebol „krátky na ohnisku“, čo najviac splýval s prostredím a aby vietor fúkal proti mne, nech ma jazvece nezacítia. Potrebujem svetelnosť 2,8 a bez telekonvertora som na ohnisku 300 mm. Bez pohybu ticho číham. Slnko zapadlo za obzor, keď z jedného otvoru vyzrela sivo-biela hlava s čiernymi očkami. Jazvec vychádza z brlohu na kopček priamo predo mňa. Sedí ku mne chrbtom a čistí sa. Prepínam fotoaparát na nahrávanie videa o stláčam spúšť. Jazvec sa otáča, pozerá mojím smerom, niečo sa mu nezdá. Chvíľu vetrí, je zjavne neistý a v sekunde sa stráca v brlohu. Skontrolujem na displeji, čo som nahral, a keď opäť dvihnem hlavu, sú zrazu predo mnou dva dospelé jazvece. Vyšli pred brloh a obzerajú sa. Stláčam spúšť. Jazvece na chvíľu zmeraveli, zvuk uzávierky ich zrejme vystrašil a opäť sa strácajú pod zemou. No stihol som ich natočiť aj nafotiť. Na les padá tma, odchádzam domov plný zážitkov z prvého stretnutia s týmito tvormi.

Na miesto som sa v tom roku vrátil viackrát, ale jazvece som videl už iba raz. Za šera. Práve som skladal zo statívu foťák, keď z diery vybehli tri jazvece a začali šantiť pri starom pníku asi na päť metrov odo mňa. Pomalým pohybom vraciam foťák na statív a spúšťam nahrávanie videa. Zachytávam pár okamihov ich šantenia takmer v&nbsp;úplnej tme. Chvíľami prišli ku mne tak blízko, že by som ich vystretou rukou mohol pohladiť. Boli odvážne, zrejme mladé z predošlého roku. Nereagovali ako staré jazvece, ktoré sa stratia v brlohu po akomkoľvek podozrivom zvuku. Zakrátko po tomto stretnutí prišiel na scénu pri rovnakom brlohu psík medvedíkovitý so svojimi mladými. Jazvece vychádzali už iba neskoro v noci, čo prezradili zábery z fotopasce. Začala sa aj rybárska sezóna a zvýšil sa pohyb ľudí v okolí brlohu. Vrátil som sa k nemu až nasledujúci rok koncom marca.

Bolo chladnejšie, v lese sa ešte kde-tu vyskytovali zvyšky snehu. Napriek tomu som sa zamaskoval v riedkom poraste. Krátko po západe slnka vyšiel psík medvedíkovitý. Mal ešte huňatú zimnú srsť. Trošku vetril a zakrátko sa stratil v blízkom lese. Podarilo sa mi urobiť zopár záberov. Potom prišla tma a ja som odišiel. Podobný scenár sa opakoval ešte niekoľkokrát, tesne po západe slnka vychádzali psíky a poberali sa vždy rovnakým smerom na lov. Od polovice apríla však aktivita v okolí brlohu klesla na minimum. Karta vo fotopasci bola prázdna a pobytové znaky zmizli. Netuším, čo sa stalo. Neukazovali sa psíky ani jazvece. Toto hluché obdobie trvalo do polovice mája. RODINKA V jeden krásny slnečný májový deň vyrážam pred šiestou večer znovu do lesov pri Oravskej priehrade. Zaparkujem bicykel do hustejšieho smrekového porastu a pokračujem pešo, aby som robil čo najmenej hluku. Vietor je slabý, ťažko odhadnúť jeho smer. Vyťahujem preto z vrecka kinderko naplnené hladkou múkou. Praktická pomôcka. Mierne ním potrasiem a jemné zrniečka hladkej múky mi prezrádzajú severozápadné fúkanie. Sadám si proti vetru na opačnú stranu od brlohu ako obvykle. Rozkladám statív s foťákom a natieram sa repelentom. Statív a dolnú polovicu svojho tela prekrývam maskovacou sieťou, navrch si obliekam „hejkala“ s kuklou v imitácii listov.

Ponáram sa do ticha, vychutnávam si spev vtákov a šum večerného lesa. Slnko pomaly zapadá, no svetla v lese je ešte dostatok. Za statným smrekom, pod ktorým sa nachádza jeden z otvorov do brlohu, nastal pohyb. Odrazu spoza smreka vychádza jeden a hneď za ním druhý mladý jazvec. Oba sú tohtoročné, asi tretinovej veľkosti v porovnaní s dospelými. Prechádzajú sa po kopčeku pred brlohom priamo pred mojimi očami. Stláčam spúšť. Zvuk uzávierky si nevšímajú a ďalej sa venujú hre. Takto za svetla je to paráda. Asi o pol ôsmej z iného otvoru vychádzajú ďalšie dva jazvece. Tentoraz dospelé. Pred objektívom mám teraz naraz zrejme celú rodinku, samca, samicu a ich potomstvo. Po krátkom čase sa dospelé jazvece stratia v brlohu, no mladé sa za nimi poberú až o 20 minút. Už viem, prečo bola aktivita pri brlohu pred tým minimálna. Jazvece sa starali o mladé a zrejme pre prítomnosť psíkov ich opúšťali čo najmenej. Tento deň mi však vynahradil všetky tie hluché večery. Bolo úžasné sledovať zblízka malinké huňaté jazvece ako z plyšu. Na okamih som sa stal súčasťou ozajstnej divočiny, súčasťou prirodzeného života zvierat a mohol som pozorovať ich nerušené správanie. Akoby som aspoň na chvíľu patril k nim. V tom roku som sa s nimi ešte párkrát stretol. Všetky tie stretnutia boli skvelé, ale už ani jedno nebolo také ako v deň, keď sa mi predstavila celá jazvečia rodinka. Tohto roku sa za nimi chystám opäť.

Archív PaR (05/19) - Michal Stoklasa