Viac v článku od kolegov z redakcie <a target="_blank" rel="noopener" href="https://zivot.pluska.sk/gal/rozhovory/vychovavat-treba-laskou-ale-striktne-pavla-nechala-pracu-hoteli-aby-mohla-pomahat-psikom">Život.</a>

V čase, keď začínala, boli ochranárske aktivity u&nbsp;nás v&nbsp;plienkach. Keď našla psíka, vzala si ho domov, starala sa o&nbsp;neho a&nbsp;hľadala mu nový domov. Po materskej dovolenke sa vrátila do hotela a&nbsp;cítila, že ju práca v&nbsp;ňom už nenapĺňa. Zhodou okolností jej vtedy zavolal zakladateľ Slobody zvierat Laco Ďurkovič. Najprv sa zľakla, ale Laco jej sľúbil, že so zvieratami nemusí mať nič, bude len stavať útulok. Len… Sama má troch vlastných psíkov. Práca v&nbsp;Slobode zvierat ju stále napĺňa, teší sa z&nbsp;výsledkov. Útulok v&nbsp;Bratislave má desiatku zamestnancov a&nbsp;kopu dobrovoľníkov. Spoliehajú sa najmä na dary od jednotlivcov. O&nbsp;veľkých sponzorov a&nbsp;donorov je núdza. V&nbsp;útulku sa potešili, keď prišiel Andrej Križan so štedrým darom.

Menia sa časy pre zvieratká, ktorým pomáhate prežiť?

V&nbsp;posledných rokoch sa vzťah ľudí k&nbsp;zvieratám lepší. Zaznamenávame pozitívne signály. Ľudia prestávajú byť ľahostajní a&nbsp;vnímajú, čo sa deje so zvieratami v&nbsp;ich okolí. Vidíme to na počte nahlásených prípadov na Linke proti krutosti. Ľudia v&nbsp;mnohých prípadoch akoby zastupovali ochranárske združenia a&nbsp;odchytové služby. Zachraňujú psíkov a&nbsp;mačky na vlastné náklady, dajú ich ošetriť, postarajú sa o&nbsp;ne a&nbsp;hľadajú im nový domov. Vidím, že je čoraz viac ľudí, ktorí sa emotívne či finančne púšťajú do záchrany zvierat. Možno je to preto, že ľudia sa navzájom odcudzujú a&nbsp;city, ktoré v&nbsp;nich driemu, potrebujú nejako prejaviť.

VIAC FOTIEK Z ÚTULKY SLOBODY ZVIERAT NÁJDETE V GALÉRII...

Možno majú zlé skúsenosti, že byť dobrý k&nbsp;ľuďom niekedy nemá zmysel.

Mnohí si myslia, že ochranári sú nejakí fanatici, ktorým záleží iba na zvieratách. Tí, ktorí ich majú radi a&nbsp;chcú im pomáhať, nezostávajú ľahostajní ani k&nbsp;utrpeniu ľudí. Sú aj takí, ktorí hovoria, že zvieratá si zaslúžia pomoc viac ako ľudia. My s&nbsp;kolegami nechceme ísť touto cestou. Ak sú na svete ľudia, ktorí zvieratám ubližujú, ich protikladom by mali byť tí, ktorí im pomáhajú. Svet by mal byť v&nbsp;rovnováhe. Humanizmus majú v&nbsp;srdci aj ochranári zvierat.

Médiá nás bombardujú informáciami, že je zle a&nbsp;bude ešte horšie. Prejavuje sa to nejako na počtoch zvierat, ktoré sa k&nbsp;vám dostanú?

Asi áno, ale nemôžem ešte potvrdiť, či je to touto krízou. Veď veľkú krízy sme prekonali počas pandémie, bojovali sme o&nbsp;život v&nbsp;situácii, s&nbsp;ktorou nikto nemal osobnú skúsenosť. Ak si odmyslím prvý mesiac, keď naozaj ni­kto netušil, čo bude, a&nbsp;ja som prežívala doslova muky, čo v&nbsp;takejto situácii s&nbsp;útulkom. V&nbsp;tom čase sme tu mali 150&nbsp;zvierat. Dnes ich je 200. Lenže, situácia počas kovidu nakoniec nebola taká tragická, ako sme sa obávali. Aj kolegovia v&nbsp;zahraničí zaznamenali vyšší dopyt po adopciách. Varovali nás, že ten záujem môže nakoniec spôsobiť ešte väčší problém. Nemci zakázali počas opatrení možnosť adoptovať si zviera z&nbsp;útulku. Predpokladali, že záujem o&nbsp;ne je len taká hystéria, akú zažívame každý rok pred Vianocami.

Nie. Počas dvoch rokov ste museli mať v&nbsp;útulku protekciu, ak ste chceli psíka. To síce žartujem, ale o&nbsp;bytových psov bol mimoriadny záujem a&nbsp;naozaj ich bol nedostatok. Už počas karantény na ne bola čakacia listina. Prvotný strach z&nbsp;nás opadol. Odišli od nás v&nbsp;tom čase aj staršie zvieratá a&nbsp;tie, ktoré roky čakali na adopciu. Žiadne z&nbsp;nich sa do útulku nevrátilo.

Rozhovor pokračuje na ďalšej strane...

Zatvorení ľudia si k&nbsp;nim našli bližší vzťah?

Vieme o&nbsp;prípadoch, keď to ľuďom zachraňovalo manželstvo či vzťah s&nbsp;deťmi. Nedá sa celý deň sedieť pri počítači. Prechádzka so psíkom bola jediná zábava, ktorá umožnila v&nbsp;niektorých obdobiach ísť sa aspoň trochu vyvetrať.

To je iný príbeh. Stále netušíme, čo sa stalo. Všetky útulky na Slovensku sú zrazu preplnené.

Ako je to možné? Veď hovoríte, že po kovide vám ich noví majitelia nevracali.

Máme Linku proti krutosti. Iná situácia je vo veľkých mestách a&nbsp;iná mimo nich. Vo veľkých mestách je to lepšie. Vedia o&nbsp;povinnosti čipovania a&nbsp;svoje zvieratá majú pod kontrolou. Útulky sa neplnia až tak rýchlo. Náš útulok zapĺňajú zvieratá zo zlých podmienok chovu. Ľudia sú všímavejší a&nbsp;intenzívnejšie nám hlásia týranie. Máme plný útulok zvierat, ku ktorým sa ľudia nesprávali pekne, a&nbsp;ony ich napriek tomu stále neprestali mať rady, ale sú ťažko adoptovateľné. Pre malé psíky nájdeme nový domov ľahšie ako pre staré vlčiaky. Kolegovia zo zvyšku Slovenska sú na tom podobne. Majú v&nbsp;útulkoch veľké staré zachránené alebo vyhodené psy. Mnohí ľudia majú strach, ako si poradia a&nbsp;či sa uživia sami, nieto ešte postarať sa o&nbsp;staršieho psa.

V&nbsp;novembri a&nbsp;decembri znejú odvšadiaľ výzvy nekupovať zvieratá ako vianočné darčeky. Pomáha to?

Nazvali sme to syndróm predvianočného upratovania. Nemali sme hádam ani deň, keď by sa nám nehlásili ľudia, že nám chcú pred sviatkami odovzdať bytových psov, ktoré s&nbsp;nimi dovtedy žili v&nbsp;spoločnej domácnosti. Ako dôvod väčšinou uvádzali, že sa sťahujú do menšieho bytu či podnájmu. Ekonomická situácia má negatívny vplyv aj na majiteľov zvierat.

Čo treba urobiť, aby zvieratá nekončili v&nbsp;útulkoch? Čítajte na ďalšej strane...

Vítate mediál­ne výzvy, aby si ľudia nebrali zvieratká z&nbsp;útulkov?

Nejde o&nbsp;to, že by si ľudia chodili po zvieratá z&nbsp;útulku ako po vianočný darček. Vianočné adopcie nemusia dopadnúť zle. Horšie je to s&nbsp;momentom prekvapenia, keď otecko či mamička chcú urobiť radosť a&nbsp;nečakane prinesú domov psíka. Zvyčajne ho máme o&nbsp;dva týždne naspäť. Ale väčší problém ako zvieratko z&nbsp;útulku je kupovanie šteniat od množiteľov.

Čo treba urobiť, aby zvieratá nekončili v&nbsp;útulkoch?

Bolo by dobre, keby štátne orgány viac dbali na dodržiavanie zákonov. Napríklad na povinné čipovanie. Dodnes nachádzame zvieratá bez čipov. Niektorí ľudia to jednoducho opomenuli. Nie každý pes, ktorý žije v&nbsp;nevhodných podmienkach, musí skončiť v&nbsp;útulku. Keby regionálne veterinárne a&nbsp;potravinové správy postupovali včas a&nbsp;dôkladne kontrolovali trebárs podmienky chovov, stačilo by napríklad vlčiaka odopnúť z&nbsp;reťaze a&nbsp;na svojom dvore by dožil. Teta, ktorá má vžité, že pes musí byť na reťazi, je prekvapená, že to sa už nesmie. Mestské polície zastavujú psičkárov, ktorí nezbierajú exkrementy. To je síce správne, ale mali by kontrolovať aj čipy, keď už kontrolujú.

Ste pri odoberaní psíkov a&nbsp;ľudia vás často vnímajú ako orgán štátnej moci, lenže vy ním nie ste.

Radšej píšu nám ako policajtom. Dokonca aj polícia často radí, aby volali nám. Sme radi, že máme kredit organizácie, ktorá dokáže veci vyriešiť, ale naši inšpektori sú súkromné osoby zastupujúce občianske združenie. Osemdesiat percent prípadov dokážeme vyriešiť na dobré slovo so súhlasom majiteľa. Pri tých ostatných kontaktujeme regionálne veterinárne a&nbsp;potravinové správy. Vojsť k&nbsp;niekomu bez pozvania môže len štátny orgán.

Čo všetko ste za tie dve desaťročia zažili? Čo vo vás zostalo hlbšie?

Prípadov bolo veľa. Do pamäti sa mi vryl môj prvý psík, ktorého sme zachraňovali, a&nbsp;mám v&nbsp;hlave vždy aj toho, ktorý prišiel posledný. Vyriešime jeden prípad a&nbsp;čaká nás ďalší. So psíkom žijeme jeho príbeh len chvíľu. Aby sme mali silu pomáhať, snažíme sa čerpať z&nbsp;príbehov s&nbsp;dobrým koncom. Pre nás je zadosťučinením, keď psíka, ktorý zažil naozaj zlé podmienky, vidíme na fotke ležať na gauči u&nbsp;nového majiteľa.

Je výchova psa náročná? Čítajte na ďalšej strane...

Čo ľudí vedie k&nbsp;tomu, že majú psa zúboženého na smrť a&nbsp;nič s&nbsp;tým nerobia?

Neviem. Ani za tie roky tomu nerozumiem. Nemusí mať každý rád zvieratá, ale nemal by sa k&nbsp;nim správať necitlivo. Naozaj to nechápem. Máme samostatnú skupinu psov prežívajúcich v&nbsp;rómskych kolóniách, ale tie najhoršie prípady sme zaznamenali mimo nich.

Stále sme v&nbsp;prechodnom období tolerancie psov na reťaziach.

To predsa rozum neberie, keď tá reťaz má sotva pol metra. Pes na nej predsa nemôže žiť…

Dôležitá je aj výchova psov, aby z&nbsp;nich ľudia nerobili neovládateľné štvornohé tvory.

Každý by si mal zvážiť, čo dokáže psíkovi poskytnúť. Ak sa niekomu nechce chodiť do prírody, nemal by si zaobstarať behavého psa. Stačil by mu nejaký menší, ktorému je vonku po chvíli dlho. Ľudia často nezvládajú svoje schopnosti. Zle sú na tom zvieratá, ktoré nežijú vo vhodných podmienkach. Dôležité je dobre si zvážiť chov agresívnych plemien. Ak doma pohryzú majiteľa, je otázka času, kedy pohryzú niekoho v&nbsp;útulku, a&nbsp;nakoniec ich preto nemôžete adoptovať. Nezvládnuté bojové psy by mali majitelia odviezť k&nbsp;veterinárovi, aby ich humánne uspal…

Nemám rád psičkárov, ktorí majú neposlušných psov a&nbsp;namiesto na nich kričia na mňa, že nebojte sa, on nič neurobí.

Moje psíky to nerobia. Milujem zvieratá, ale svojim psom nedovolím ani oňuchávať iných ľudí, pretože viem, že im to môže byť nepríjemné. Ale nie som ani za zákaz voľného púšťania psov. Ľudia, ktorí ich nemajú zvládnutých, by ich mali mať na vôdzke. Preto vznikajú rôzne antipsičkárske loby. Na začiatku všetkého je majiteľ psa.

Je výchova psa náročná?

Vyžaduje si dôslednosť. Je to ako s&nbsp;výchovou detí. Ak psíkovi po desiatich razoch v&nbsp;niečom povolíte, jedenásty raz sa na vás už ani nepozrie, či smie. Vychovávať treba s&nbsp;láskou, ale striktne. Tým, ktorí si k&nbsp;nám prídu po prvého psíka, radíme, aby si vzali staršieho, pretože dokážeme odhadnúť jeho správanie. Majitelia sa tak vyhnú ocikanej podlahe a&nbsp;zničenému bytu. Trochu staršieho psíka je jednoduchšie vycvičiť.