Viac v článku od kolegov z redakcie Život.
V čase, keď začínala, boli ochranárske aktivity u nás v plienkach. Keď našla psíka, vzala si ho domov, starala sa o neho a hľadala mu nový domov. Po materskej dovolenke sa vrátila do hotela a cítila, že ju práca v ňom už nenapĺňa. Zhodou okolností jej vtedy zavolal zakladateľ Slobody zvierat Laco Ďurkovič. Najprv sa zľakla, ale Laco jej sľúbil, že so zvieratami nemusí mať nič, bude len stavať útulok. Len… Sama má troch vlastných psíkov. Práca v Slobode zvierat ju stále napĺňa, teší sa z výsledkov. Útulok v Bratislave má desiatku zamestnancov a kopu dobrovoľníkov. Spoliehajú sa najmä na dary od jednotlivcov. O veľkých sponzorov a donorov je núdza. V útulku sa potešili, keď prišiel Andrej Križan so štedrým darom.
Menia sa časy pre zvieratká, ktorým pomáhate prežiť?
V posledných rokoch sa vzťah ľudí k zvieratám lepší. Zaznamenávame pozitívne signály. Ľudia prestávajú byť ľahostajní a vnímajú, čo sa deje so zvieratami v ich okolí. Vidíme to na počte nahlásených prípadov na Linke proti krutosti. Ľudia v mnohých prípadoch akoby zastupovali ochranárske združenia a odchytové služby. Zachraňujú psíkov a mačky na vlastné náklady, dajú ich ošetriť, postarajú sa o ne a hľadajú im nový domov. Vidím, že je čoraz viac ľudí, ktorí sa emotívne či finančne púšťajú do záchrany zvierat. Možno je to preto, že ľudia sa navzájom odcudzujú a city, ktoré v nich driemu, potrebujú nejako prejaviť.
VIAC FOTIEK Z ÚTULKY SLOBODY ZVIERAT NÁJDETE V GALÉRII...Možno majú zlé skúsenosti, že byť dobrý k ľuďom niekedy nemá zmysel.
Mnohí si myslia, že ochranári sú nejakí fanatici, ktorým záleží iba na zvieratách. Tí, ktorí ich majú radi a chcú im pomáhať, nezostávajú ľahostajní ani k utrpeniu ľudí. Sú aj takí, ktorí hovoria, že zvieratá si zaslúžia pomoc viac ako ľudia. My s kolegami nechceme ísť touto cestou. Ak sú na svete ľudia, ktorí zvieratám ubližujú, ich protikladom by mali byť tí, ktorí im pomáhajú. Svet by mal byť v rovnováhe. Humanizmus majú v srdci aj ochranári zvierat.
Médiá nás bombardujú informáciami, že je zle a bude ešte horšie. Prejavuje sa to nejako na počtoch zvierat, ktoré sa k vám dostanú?
Asi áno, ale nemôžem ešte potvrdiť, či je to touto krízou. Veď veľkú krízy sme prekonali počas pandémie, bojovali sme o život v situácii, s ktorou nikto nemal osobnú skúsenosť. Ak si odmyslím prvý mesiac, keď naozaj nikto netušil, čo bude, a ja som prežívala doslova muky, čo v takejto situácii s útulkom. V tom čase sme tu mali 150 zvierat. Dnes ich je 200. Lenže, situácia počas kovidu nakoniec nebola taká tragická, ako sme sa obávali. Aj kolegovia v zahraničí zaznamenali vyšší dopyt po adopciách. Varovali nás, že ten záujem môže nakoniec spôsobiť ešte väčší problém. Nemci zakázali počas opatrení možnosť adoptovať si zviera z útulku. Predpokladali, že záujem o ne je len taká hystéria, akú zažívame každý rok pred Vianocami.
Bolo to tak?
Nie. Počas dvoch rokov ste museli mať v útulku protekciu, ak ste chceli psíka. To síce žartujem, ale o bytových psov bol mimoriadny záujem a naozaj ich bol nedostatok. Už počas karantény na ne bola čakacia listina. Prvotný strach z nás opadol. Odišli od nás v tom čase aj staršie zvieratá a tie, ktoré roky čakali na adopciu. Žiadne z nich sa do útulku nevrátilo.
Rozhovor pokračuje na ďalšej strane...
