Zastavil som sa pri lesíku Bobúľov. Chýlilo sa k večeru, diviaky tu už boli. Pomedzi vysoké steblá v riedkom rade kukurice som zazrel poriadneho kanca. Dlhou kužeľovitou hlavou najprv zvalil steblo na zem, rypákom odkryl šúpolie kláska a rezákmi olupoval sladkú pochúťku. Dlhé, špicaté kly sa mu beleli v papuli. Koncom novembra kukuričné pole padlo pod dlhou žacou lištou kombajnov. Diviak stál chvíľu na okraji lesa ako obvykle. Hoci bol sám, akoby sa s niekým rozprával, grúlil, šomral a nervózne hrabal prednou nohou. Potom sa odrazu rozbehol ako zbláznený krížom po pokosenom láne až k poľnej ceste. Zacítil pach diviačice. V predsvadobnom čase je veľmi vzrušený, neprejavuje strach, vie byť skôr agresívny voči oponentom. Diviačica vylučuje cez kožu množstvo molekúl feromónu, ktoré sa rozplývajú vo vzduchu a pôsobia na určitú vzdialenosť.

Diviačia črieda
Diviačia črieda
Zdroj: Ivan Kňaze