Deti zostali strnulo stáť, ale len do chvíle, kým nezistili, že malý drak – jašterica sa ich bojí a rýchlo uniká. „Tá je veľká, chyťme ju!“ začali sa provokovať. „Nie!“ musím rázne zakročiť. „Prečo, hryzie?“ Možno aj to, no vysvetľujem im, že v prvom rade sa takto v prírode nesmú správať. Aj tak by ju nedostihli a hlavne, že je naozaj nebezpečná. „Žartuješ, tati?“ „Veru nie, sledujte,“ odpovedám a spolu si líhame na okraj chodníka. Po chvíli sa ukazuje jašterička s krásne tyrkysovou hlavou a zeleným telom. Naozaj vyzerá ako zmenšený drak. „Ale prečo nás strašíš, že je nebezpečná?“ „Pravdu povediac, jašterica ani nie, ale vidíte tie malé guľôčky na jej hlave a na bokoch? Sú to kliešte.“

Aj jašterice mávajú kliešte, a to najznámejší druh z čeľade kliešťovitých, kliešťa obyčajného (Ixodes ricinus). Zistil som to po fotení. Pri pozornom prezeraní záberov som na ich tele objavil nenápadných votrelcov. Zaujalo ma to, a tak som začal hľadať viac informácií v odborných knihách a na internete. Dozvedel som sa o úspechoch mladých vedcov z Košíc, ktorí dospeli k unikátnemu záveru, že lymskú boreliózu môžu prenášať aj jašterice, od ktorých sa nakazia kliešte, a tie potom môžu nákazu preniesť na človeka. Výsledky štúdie košických vedcov sú celosvetovo uznávané. V súťaži mladých vedeckých pracovníkov dostali od Slovenskej akadémie vied čestné uznanie. Lymská borelióza je najčastejšie sa vyskytujúca zoonóza prenášaná kliešťami na severnej pologuli. Postihuje prevažne pohybový aparát a vnútorné orgány, nervový systém a kožu. Jašterica zelená zohráva v prírodnom ohnisku lymskej boreliózy úlohu špecifického hostiteľa.

Okrem kliešťov nás na jaštericiach upútali hlavne urputné súboje samcov. V čase <br>rozmnožovania nosia „svadobný šat“. 

Boky hlavy, dolnú čeľusť a hrdlo až po začiatok krku majú jasno tyrkysovomodré. V tomto období sú dosť agresívne. Je úžasné pozorovať ich súboje. Najskôr sa len predvádzajú – ukazujú si nádherne sfarbené hlavy, doširoka otvárajú čeľuste a krúžia okolo seba. Potom však prichádzajú prudké výpady na hlavu, krk a telo soka. Niekedy sa doslova točia v klbku, neustále sa hryzú a zápasia. Na konci súboja víťaz ešte chvíľu prenasleduje porazeného, potom sa vztýči na zadných nohách a v tejto póze odchádza z bojiska.

Jašterica zelená je najväčšou jaštericou v strednej Európe a môže dorásť až do dĺžky 40 centimetrov! Jej telo je sýtozelené, pričom brucho a niekedy aj boky sú žlté. Mladé jašterice sú však celé hnedé. Ich suchú rohovitú pokožku pokrývajú štítky, ktoré sa na chrbte menia v šupiny. Jašterica má krátke nohy s piatimi prstami a pazúrikmi, vďaka čomu rýchlo behá a lezie po stromoch aj po skalách. Je vybavená vynikajúcim zrakom a v zadnej časti hlavy má nápadné ušné otvory. V prípade nebezpečenstva sa dokáže zbaviť koncovej časti chvosta, čo jej umožňuje uniknúť prenasledovateľovi. Živí sa najmä hmyzom, ale niekedy aj inými jaštericami. Má pomerne silné čeľuste s drobnými zúbkami, ktoré si hravo poradia aj s väčšími chrobákmi s tvrdými krovkami. V literatúre sa dokonca uvádza, že jašterica zelená dokáže výskokom uloviť aj nízko lietajúci hmyz.<br>

Aj malá jaštetička vie byť nebezpečná, TU je dôkaz

Plus TV

Vďaka kvalitnej pozorovacej technike vieme prečítať zver aj po súmraku 1

Otázka pre znalcov Ponechať tohto jedinca v chove alebo nie?

Mnohí konzumenti uprednostňujú na vianočnom stole pstruha pred tradikčným kaprom

Výber pre vás