Árpi.&nbsp;Tak sme volali&nbsp;kána,&nbsp;rozumej kanca,&nbsp;ktorý svoj prevažne nočný život&nbsp;trávil&nbsp;v&nbsp;olovárskych&nbsp;terasách.&nbsp;Malú obec na juhu stredného Slovenska&nbsp;obstáva v polkruhu osnova šíkov starých viníc. Práve pre chutnú šťavu bobúľ hrozna tu ľudia kedysi&nbsp;pracne&nbsp;sčesali južne orientované&nbsp;svahy&nbsp;pahorkov do terás. Dnes sú tieto miesta, kde nie tak dávno pulzoval dedinský život, útočiskom zveri. Rokmi nečinnosti&nbsp;zahustli. Prerástli šípom, trnkou a inými pre ľudskú nohu neprechodnými krovinami.&nbsp;Nie však pre zver. Množstvo ovocných drevín a susediace políčka&nbsp;jej&nbsp;poskytujú dostatok obživy. Práve v tejto časti&nbsp;chotára&nbsp;sme s Jožkom, ktorého nevoláme inak ako&nbsp;Dudy, monitorovali&nbsp;štetináča&nbsp;Árpiho.&nbsp;Dudy&nbsp;tvrdil, že je to diviak,&nbsp;ktorého&nbsp;pred siedmimi rokmi doniesol z Lešti do malého oplôtku.&nbsp;Za pletivom&nbsp;sa však&nbsp;dlho neohrial,&nbsp;využil prvú príležitosť na&nbsp;útek do&nbsp;prírody. Je na tom trochu poľovníckej latiny,&nbsp;ale&nbsp;aj v dedine sa povrávalo,&nbsp;že nocou šarapatí po políčkach obrovský diviak. Viacerí sme už pred rokom&nbsp;snorili&nbsp;za nočným obrom, no bez úspechu. Až zábery z&nbsp;fotopasce,&nbsp;ktorú sme prednedávnom umiestnili do porastu za dedinu, nám&nbsp;Arpáda ukázali v plnej kráse. Dokonalý nočný tulák chodil nepravidelne na žľab, kam samovoľne padali plody z okolostojacich jabloní a orechov. Stačilo tam raz za čas vytrúsiť z vrecka sladký žltý magnet a na fotkách pribúdalo návštevníkov ako maku.&nbsp;Arpi&nbsp;prichádzal tak raz za tri dni,&nbsp;vždy po polnoci. Veľký&nbsp;kán&nbsp;mal abnormálne vydutý strapec. Výrazné zbrane&nbsp;tohto&nbsp;rytiera svietili do noci. S Jožkom sme&nbsp;uzavreli pakt, že komu&nbsp;prv&nbsp;zastane, nech neváha. Miesto navštevoval&nbsp;zatial&nbsp;prevažne&nbsp;Dudi. Aj dnes tam mal sedieť, lenže...&nbsp;No,&nbsp;poďme pekne po poriadku.&nbsp;&nbsp;

Šťastie príde v nedeľu?&nbsp; Je&nbsp;19.&nbsp;septembra 2021 poobede. Málokedy poľujem v nedeľu, tie septembrové&nbsp;však&nbsp;môžu byť výnimkou, hlavne druhé dve. Tak to bolo aj dnes. Išli sme von viacerí. Dohoda znela, že po večernom love sa stretneme u&nbsp;Dudyho. Ja&nbsp;a&nbsp;Peťo sme sa zamerali na&nbsp;olovárske&nbsp;jarky, švagor Maroš&nbsp;si&nbsp;sadol na&nbsp;Čereš&nbsp;a&nbsp;Dudy&nbsp;mal&nbsp;vyraziť&nbsp;na jarok za dedinu. Ale až po miestnom futbalovom derby. V stržiach sme s Petrom obehali pár jeleňov, no vietor sa dnes neprajne točil. Za šera sa na hôrke lúčime&nbsp;a&nbsp;ja&nbsp;schádzam do Olovár.&nbsp;Domov&nbsp;prichádzam súbežne s Marošom a pri káve čakáme na&nbsp;Dudyho. Jožko dlho nechodí,&nbsp;vyjdeme zatiaľ&nbsp;na dvor trocha si&nbsp;poručať. Švagor po desiatej odchádza. Ja chcem ešte počkať, no po ďalšej&nbsp;hoďke&nbsp;sa&nbsp;vyberiem&nbsp;pozrieť na jarok. Vnáram sa do porastu. Nad krajom visí mesiac. Jeho tupé svetlo preniká cez medzery do lesa. Pozerám&nbsp;sa&nbsp;na hrb pod jabloňou, kde stojí malá železná sedačka.&nbsp;Je prázdna! Jaj,&nbsp;Dudo,&nbsp;Dudo. Už viem, čo sa stalo...&nbsp;Jednoducho,&nbsp;po zápase ostal doma.&nbsp;&nbsp;
<h3><a href="https://polovnictvo-rybarstvo.pluska.sk/gal/polovnictvo/viaceri-sme-pred-rokom-marne-snorili-tajomnym-nocnym-zverom" target="_blank" rel="noopener">Fotogalériu si pozrite TU!</a></h3>
Jemný vánok zašelestí lesom a padajúce suché orechové listy zahrkocú na zemi. Diviaky ich plody rady zbierajú o tomto čase. Sú prešpikované červíkom. Hmm, to je dezert. Chcem sa zvrtnúť a ísť naspäť, keď v hore hlasno zachrupoce práve orechová škrupina. Aha, gruľkovia sú na jarku. Bude to partia, čo chodí prvá. Reku, pozriem ich, keď som už tu. Využívam neďaleké zaručanie jeleňa a vystúpim nenápadne upraveným chodníkom pod jabloň. Nakuknem na žľab a zmeraviem. Obrovská machuľa stráži kŕmenie. Hneď si kľaknem a guľovnicu položím na zem. Jej lesklé časti sú najväčšou zradou pri love a je možné, že na jarku chrumoce náš Arpád. Nachystám si k očiam ďalekohľad a opatrne sa vystieram. Diviak stojí naširoko. Zaostrím sklá a badám veľkého kána. Tak dobre ho mám napozeraného z fotopasce a z toľkých uhlov... Aj jelene vymedzil z mojej mysle a sám sa ňou špacíruje, čo som ho na monitore zbadal.
<h3>Pokračovanie je na druhej strane.</h3>

Teraz stojí predo mnou v ponurých nočných farbách a chrumoce poživeň. Už toľkokrát obišiel poľovníkov. Poradil si takisto s osídlami spoločných poľovačiek, vždy vykľučkoval cez najhustejšie miesta zo zvierajúceho sa kruhu. Najviac ho štvali tie malé štekajúce potvory, ktoré hlučne oznamovali jeho pohyb. Každým rokom sa stával obozretnejším. Dokonale poznal tých nebezpečných dvojnožcov, keďže zalíhal nad dedinou. No teraz sme sa stretli. Cítim záchvev, aký už dávno nie. Viem, čo musím spraviť, ak ho chcem dostať. Nebude to ľahké. Partia je však rozohratá. Veľké zviera má tiež pár tromfov, no viem o nich. Mojim najväčším je, že on o mne ešte nevie. Zlá správa znie, že ak chcem na kána vystreliť, musím na sedačku. Vetrík ťahá do obce, nezvykne sa tu meniť. Veď preto sme si vybrali uvedené miesto, ale tá železná sedačka musí preč! Po kovových stupňoch sa ťahám vždy, keď zašuští nočná hora. Pripomínam leňochoda, ešteže som si pred týždňom ostrihal nechty. Chvalabohu po chvíli sedím. Teraz už medzi nami niet žiadneho krytu, ani halúzky, čo by mohla poškodiť guľu. Mám ho zhruba na tridsať krokov.

Zmysly sú našponované ako struny. Opatrne dvíham zbraň, keď zrazu šupa.... asi to najväčšie jablko voľade z horného dreva starého stromu mi padlo rovno medzi lopatky a následne šuplo na zem. Zmeravel som.&nbsp;Ešte&nbsp;tu tento zvuk zver víta.&nbsp;Chrumoce&nbsp;ďalej.&nbsp;Dobre je. Ďalší šok nastal, keď som pozrel do zašumenej starej&nbsp;zeissky&nbsp;a nenašiel v nej osnovu. Baterka oddychuje vo&nbsp;fábii. No super. Našťastie&nbsp;Dudy&nbsp;vymetal suché šúpolia a na nich po čase dopátram približný stred&nbsp;téčka. Prejdem s ním na kanca&nbsp;a tam ho strácam. Idem späť na svetlé miesto a takto sa to opakuje. Po chvíli&nbsp;kán&nbsp;prestáva&nbsp;chrumotať. Voľačo sa mu nezdá. Musím strieľať!&nbsp;Osnovu ťahám pod predné behy zvieraťa, odhadom vytiahnem na stred lopatky a jemne pritiahnem ukazovák k sebe...Bááác!&nbsp;Zaznie rana ako z dela. Oslepí ma. Ťažký kus odbieha, zdá sa mi, že ťažko, hore žľabom. S rachotom sa potom škrabe kdesi doprava a tam po pár puknutiach ostáva ticho.&nbsp;Znova niečo praskoce,&nbsp;ale naľavo.&nbsp;Bude to&nbsp;vysoká, ktorá čakala, kým sa&nbsp;Árpi&nbsp;nažerie, aby si sama mohla pochutnať na jablkách. Malo by to byť dobré.&nbsp;&nbsp;
Kým sa rozvidnie&nbsp; Ešte počkám pár minút a počúvam nočnú horu. Po chvíli ticha začali jelene opäť spievať. Je pol dvanástej. Idem na dom,&nbsp;Dudyho&nbsp;rodičovský. On&nbsp;už&nbsp;býva dole v dedine s mamou v novom. Cestou sa mu na tretíkrát dovolám. Po pár výčitkách mu v skratke poviem, čo sa stalo. Dohodneme sa, že ráno donesie do horného domu suku. Budem tu nocovať. Volám svojej Veronke a už otváram drevené kazetové dverce na neveľkom váľkovom dome. Vstúpim do útulnej poľovníckej izby. Na stenách visí pár trofejí a o niečo viac diplomov s kynologických podujatí. Jej súčasťou je stôl, sedenie, rozťahovací gauč a nesmie chýbať ani vitrína na potrebný, pre jágrov nevyhnutný, ,,riad“. V rohu stoja péterky a nad všetkým visí drevený strop s tesanými hradami.

Trochu sa osviežim a chcem sa vrátiť na&nbsp;nástrel. Reku,&nbsp;prezriem aspoň ten a&nbsp;zkvačím&nbsp;z čerešne&nbsp;fotopascu. Na jarku zapaľujem lampáš. Farba žiadna, len úniková dráha je pekne rozbitá. Voľačo pukne hore v poraste. Hneď vypínam svetlo. Ostalo ticho. Trochu ma to znervóznilo, beriem čarovnú krabičku a idem na dom. Na stôl položím sviečku a nalejem si pivo. V hlave si opätovne premietam momenty lovu a pozerám do&nbsp;fotopasce.&nbsp;Árpi&nbsp;tam stojí ako kráľ. Noc je dlhá. Ležím na diváne&nbsp;a v tmavej izbe blikoce sviečka. Vo vedre, kde má Jožo nachystané proso pre holuby, čosi zašramotí. Zažnem&nbsp;svetlo a z vedra na mňa malými čiernymi gombičkami kuká myš.&nbsp;Aspoň mám spoločnosť. Zhasnem a dlho sa prevaľujem z boku na bok. Ani neviem,&nbsp;kedy som zadriemal, no viem, o čom sa mi snívalo. Zo sna ma preberá&nbsp;Dudy. Usmiaty stojí ráno vo&nbsp;dvercoch&nbsp;a pri nohe mu chvostíkom vrtí suka&nbsp;Uda. Pozerá do modrého vedra,&nbsp;kde sa vrtí hlodavec. Jožo musí na Lešť a ja v plnom svetle vchádzam do jarku.&nbsp;O&nbsp;pár minút sa v terasách rozozvučí ten najkrajší hlas.&nbsp;Jazvečíčka&nbsp;našla zhasnutého kanca nad jarkom a dáva o tom znať. To, čo nasledovalo,&nbsp;už približne všetci poznáte. Pocta úlovku, ťahanie, kamaráti...&nbsp;Lovu zdar a ešte raz veľká vďaka zúčastneným.&nbsp;

Viacerí sme už pred rokom márne snorili za TAJOMNÝM nočným zverom...

Výber pre vás

Viacerí sme už pred rokom márne snorili za TAJOMNÝM nočným zverom...

Súvisiace články

Lovecká zbraň nemeckej kvality s visačkou: "MADE IN SLOVAKIA"

Rozprávkový poklad vyryli diviaky. Nálezcovia ho dali štátu!

Váš PRÍBEH: Zo SRDCA za MREŽAMI. Príbeh smutný, ale...

Štartujeme NOVÝ rok, pre VÁS, a aj vďaka VÁM!

Príbeh: Nečakané stretnutia, aj toto sa veru občas STÁVA!

Výber pre vás