Major Morus bol v kasárňach veľmi neobľúbený. Hotový postrach chlapcov v zelenom. Jeho rozkazy plnili neradi, no napriek tomu o čosi svedomitejšie ako rozkazy iných nadriadených. Nikto si netrúfol neposlúchnuť a zbytočne vyfasovať zákaz vychádzok, basu, či nebodaj nadsluhovanie v rovnošate. Jednotka spojárov sa často pohybovala aj mimo kasární. Kolóny zelených nákladných áut sa presúvali z miesta na miesto, chlapcom z útvaru sa vonku dýchalo o čosi ľahšie. No aj tam bol major Morus stále s čímsi nespokojný, nikto mu neulahodil. Okolo muža s veľkou zlatou hviezdičkou na výložkách sa šíril strach.

Jedného dňa sa tak ako zvyčajne plazila kolóna zelených áut pomalým tempom kusisko za mestom. Posúvala sa do kopca poľnou cestou smerom k lesu. Keď sa vojaci blížili k určenému miestu, kde sa mali utáboriť, museli na kúsku vybočiť, aby uvoľnili cestu traktorom a nákladným autám, ktoré vozili drevo. Prvé prieskumné auto, v ktorom sedel aj major Morus, dorazilo na miesto určenia. Mladý šofér zastavil, vyskočil z auta a tak, ako kážu vojenské predpisy, šiel sa presvedčiť, či môže s autom cúvnuť. Očami prebehol lúčny porast blízko ihličnatých stromov. Zrazu vo vysokej hustej tráve zbadal akýsi kopček. Mohol to byť zarastený kmeň stromu, no kopček sa zrazu pohol. Vojak k nemu tichučko podišiel a vtom v spleti zelenej a suchej trávy uvidel hnedastú chlpatú guľôčku. Hľadeli z nej na neho vyľakané ligotavé očká a celá sa chvela. Vojak zatajil dych, bál sa čo i len pohnúť. Potom sa však zvrtol a bežal nazad k autu. <strong>„Veliteľ, veliteľ, je tam sŕňa,“</strong> vychrlil zo seba. V tom vzrušení sa zabudol aj predpisovo hlásiť. Morus sa tváril, že si to nevšimol. Sústredil sa na to, čo mu práve oznámil vojak. Rozkázal vypnúť všetky motory, vybrať maskovacie plachty a čo najtichšie ich rozprestrieť ponad mladé stromčeky. Vytvorili akúsi nehlučnú zónu pozdĺž kolóny, aby chránili srnčie mláďa od revu motorov a tiež áut, ktoré museli okolo neho prejsť. Nikto sa k mláďaťu nesmel priblížiť, nieto sa ho dotknúť. Morus im šepkajúc prezradil, že matka srna by svoje mláďa potom odvrhla. Vojaci podľa veliteľovho výrazu a gest pochopili, že všetko musí prebehnúť rýchlo a nehlučne.

Len čo sa „operácia“ skončila, celá kolóna dostala pokyn presunúť sa o päťsto metrov ďalej. Keď dorazili na náhradné miesto, Morus zobral so sebou štyroch chlapcov a pešo sa vrátili k sŕňaťu, opatrne zbalili plachty a odniesli ich do nákladiaka. Na cvičisku všetko prebiehalo zdanlivo tak ako kedykoľvek predtým. No predsa sa čosi zmenilo. Niečo veľmi dôležité – vzťah mladých vojakov k svojmu veliteľovi. Už nevideli v štyridsaťpäťročnom, mierne prešedivenom majorovi Morusovi strašiaka, priam netvora bez srdca. Nezdal sa im už taký bezcitný a surový. Zistili, že vie byť aj iný. Prezradil sa vo chvíli, keď chránil bezbranné mláďatko

Váš príbeh: Nález, ktorý všetko zmenil, aj hrôzostrašného majora

Výber pre vás

Váš príbeh: Nález, ktorý všetko zmenil, aj hrôzostrašného majora

Súvisiace články

PRÍBEH: Zbadal som obrovského diviaka, nakoniec sa z neho vykľula...

VÁŠ PRÍBEH: Nočný lov amurov dopadol nad očakávania

VÁŠ PRÍBEH Ani náhodou: Urazený pstruh pohrdol lieskovicou

VÁŠ PRÍBEH: Namiesto pstruha mi takmer zabrala srnka

Výber pre vás