Poľovníctvo a rybárstvo

Snaha o dosiahnutie vysokej populačnej hustoty hocijakého druhu zveri a zároveň očakávať, že tým neutrpí kvalita jeho populácie (predovšetkým jeho fyziológia a správanie), pričom hrozí, že niektorí jedinci sa stanú spoločensky nebezpeční, je dosť problematické. Doposiaľ sa vždy ukázalo, že aj neodôvodnené , ba až naivne optimistické... O medveďoch to platí dvojnásobne.

Okrajovou kvalitou &nbsp;vzťahu k medveďovi sa u nás vyznačujú dve skupiny obyvateľstva. Na jednej strane je to skupinka najviac pár tisíc občanov, prevažne mestského pôvodu, ktorí trpia utkvelou predstavou, že pri súčasnom antropickom využívaní hrozí nášmu prírodnému prostrediu, hlavne lesom a tým aj všetkým jeho vzácnym prírodným zložkám,&nbsp; neodvratný zánik. (Medzi ich najtypickejšie stihomamské predstavy patrí napríklad presvedčenie, že u nás katastroficky ubúdajú lesy, že neodvratným vyhynutím sú ohrozené nielen predátory, ale napríklad aj divé husi a iné druhy poľovnej fauny, kým naozaj kriticky ohrozené druhy ako je drop, hlucháň, hoľniak, jarabica či prepelica im zrejme nič nehovoria.) Napriek tomu, že obvykle opak je pravdou, neoblomne žiadajú zákaz akejkoľvek hospodárskej činnosti a lovu zveri v našich národných parkoch lovu predátorov dokonca aj mimo nich) a to vraj za účelom zachovania, údajných prirodzených prírodných procesov. Ich vzorom je hlavne bezzásahový ochranný režim v &nbsp;severoamerických národných parkoch.

Druhú stranu tvorí oveľa početnejšia skupina, obvykle vidieckeho obyvateľstva, respektíve občanov pohybujúcich sa z titulu povolania, alebo spoločensky užitočnej záľuby v životnom prostredí medveďa (lesníci, poľnohospodári, poľovníci, včelári, zberači lesných plodov, peší turisti...). Títo sa nedokážu uspokojiť s tým, že by mali mohutne expandujúcej populácii medveďa donekonečna ustupovať, a úplne jednoducho jej prepustiť „svoj“ priestor, pričom &nbsp;časté prípady vzniku materiálnych škôd, ako aj napadnutia človeka medveďom, bohužiaľ teraz už aj s potvrdeným úmrtím, im dávajú v mnohom za pravdu.

A obidve skupiny sa neraz navzájom obviňujú z hystérie. Je však nutné podotknúť, že &nbsp;medzi týmito dvomi skupinami je veľký rozdiel v miere a kvalite ich požiadaviek! Kým prvá skupina jednoznačne požaduje totálnu ochranu medveďa s vylúčením akéhokoľvek lovu, druhá, väčšia skupina hovorí len o regulácii jeho populačnej hustoty tak, aby bola znížená frekvencia &nbsp;výskytu medveďa a to predovšetkým v okrajových častiach jeho prirodzeného areálu. Ťažko teda medzi nimi stretnete človeka, ktorý by bol za opačný ekvivalent&nbsp; totálnej ochrany medveďa, t.j. za jeho úplné vykynoženie.

Myslím si preto, že je nanajvýš potrebné uviesť niekoľko údajov, na základe ktorých si čitateľ môže urobiť predstavu o reálnosti požiadaviek jedných i druhých. Tak napríklad výmera &nbsp;najväčších národných parkov &nbsp;s výskytom medveďa : Severná Amerika - Yellowstonský NP (USA) –&nbsp; 8.900 km2, NP Denali (USA) - 24.300 km2, Yosemitský NP&nbsp; (USA) - 3.000 km2, Wood Buffalo NP (Kanada) - 42.000 km2, NP Banff (Kanada) - 6.400 km2. A na&nbsp; Slovensku:&nbsp; TANAP&nbsp; - 740 km2,&nbsp; NAPANT – 730 km2, NP Veľká Fatra – 403 km2

Alebo priemerná populačná hustota obyvateľstva : USA - 30&nbsp; obyvateľov na km2,&nbsp; Kanada – 3 obyvatelia na km2. Slovensko – 110 obyvateľov na km2 (!) Pritom : - v USA je &nbsp;98 veľkomiest nad 200 tis.obyvateľov, kde žije až 60 mil. ľudí , čo je 21% celkovej populácie, v Kanade je tento podiel ešte výraznejší, keď v 23 mestách nad 200 tis.obyvateľov žije až 42&nbsp; % celkovej populácie. Len pre dokreslenie, na Slovensku žije v 2 mestách nad 200.000 tis. obyvateľov celkom &nbsp;&nbsp;657 tis.ľudí, čo predstavuje len púhych 12% z celkového počtu asi 5,4 mil. obyvateľov...

Z uvedených príkladov vyplýva, že nielen priemerná populačná hustota obyvateľstva je u nás oproti USA a Kanade neporovnateľne vyššia, ale oveľa vyššia je aj populačná hustota nášho obyvateľstva tam, kde konflikty človeka a medveďa vznikajú, čiže na vidieku.&nbsp;&nbsp;

Z porovnania veľkosti našich a severoamerických národných parkov jednoznačne vyplýva, že naše národné (mikro)parky (navyše najmenej v dvoch ostatných tisícročiach všetky veľmi silne poznačené exploatačnými aktivitami človeka)&nbsp; nie je možné považovať za územia , kde by sme sa mohli spoľahnúť na samoregulačné procesy vyplývajúce z princípov&nbsp; bezzásahového režimu. Práve veľkosť amerických národných parkov najtransparentnejšie poukazuje na potrebu splnenia zásadnej podmienky pre autoreguláciu ekosystémov. Aby sa totiž ekosystém dokázal sám regulovať, musí spĺňať nielen kvalitatívne požiadavky, t.j. zastúpenie všetkých svojich pôvodných&nbsp; zložiek &nbsp;v prirodzených štruktúrach, ale musí &nbsp;mať predovšetkým možnosť existovať na dostatočne veľkom území. To jediné dokáže zaručiť minimalizáciu vplyvov z okolitej (nechránenej a človekom zmenenej) krajiny, narúšajúcich jeho prírodnú rovnováhu. A často sa ani pri splnení tejto podmienky nezaobíde bez umelých zásahov človeka! Ak sa niekto, napriek týmto faktom chce hrať u nás na americkú divočinu, tak si plne zaslúži označenie, sprepytujem, totálnej naivky alebo hlupáka, a to bez ohľadu na to, akými titulmi, pred aj za menom disponuje. Najhoršie je, že takýmto "poblúznením" trpia aj niektorí naši občania, od ktorých spoločnosť očakáva predovšetkým objektívne postoje a závery. Nedá mi v tejto súvislosti nepripomenúť, že kto ponesie zodpovednosť za nereálne, dogmatické, často aj masovo medializované výmysly - pred zákonom inak svojprávnych - ochranárskych naiviek? A do týchto, výsostne našich a citlivých problémov podobne zasahujú aj občania štátov, kde si medveďa, či iné veľké šelmy vyhubili už &nbsp;pred mnohými stáročiami.&nbsp;

K medveďovi sa všade tam, kde nie je nijako vzácny (s výnimkou osobitne chránených území, oproti našim však prakticky neobývaných a hospodársky nevyužívaných), správa človek tak, ako ku každému prírodnému zdroju. V prípade živočíchov je bežné, že sa plánovite lovia, a tak sa teda bežne loví aj medveď. To všetko v súlade s medzinárodne platným uznaním poľovníctva, ako jednou z foriem legálneho využívania obnoviteľných prírodných zdrojov. A navyše - medveď hnedý ani&nbsp; baribal nepatria podľa medzinárodnej ochranárskej klasifikácie medzi ohrozené druhy. Z uvedených slov vyplýva, že ten, ktorý u nás požaduje totálnu ochranu medveďa evidentne nevie o čom hovorí. Veď ak by sa u nás regulačne odlovil len predpokladaný 10 %-ný prírastok (bežne povoľovaný do roku 1994), tak by sa pri určite reálnom stave medveďov ( súčasné počty si tu netrúfam uvádzať ), muselo ročne u nás odloviť viac ako 100 jedincov. Ročne sa však povoľuje - respektíve donedávna povoľoval, odlov maximálne 30-35 kusov (pravidelne sa však neodlovil ani ten), stále vyšší podiel však určite pripadá na (jednoznačne zlou ochranárskou legislatívou evokovaný) nelegálny lov, čo je v súčasnosti pre našu populáciu medveďa ten najnebezpečnejší jav. &nbsp;

Musíme si uvedomiť , že medveď, prakticky okrem helmintov , bakteriálnych a vírových patogénov , likvidujúcich hlavne medvieďatá do 1 roku života, nemá v prírode&nbsp; žiadneho prirodzeného nepriateľa – predátora, vynímajúc skutočne ojedinelé prípady, keď vlčia svorka môže uloviť obvykle nedospelého, čerstvo odstaveného, alebo osirelého 2-3 ročného medvedíka, ktorý už nepožíva ochranu matky medvedice. Mladé jedince sa &nbsp;tiež stávajú obeťou starých samcov chrániacich si svoje teritórium, alebo snažiacich sa dosiahnuť usmrtením mláďat návrat ich matky do rujného stavu. Ani tieto prípady však zrejme nie sú nijako frekventované, čomu nasvedčuje nielen súčasná populačná explózia a rozširovanie areálu medveďa, ale aj časté pozorovania medvedíc vodiacich 3 až 5 potomkov rôzneho veku. Ak by však toto mal byť rozhodujúci autoregulačný faktor - ako tvrdia niektorí samozvaní , tzv.„ekológovia“, tak už koncom jesene by väčšina medvedíc zrejme nevodila žiadne medvieďatá.

To všetko samozrejme platí, len ak za prirodzeného predátora medveďa nerátame človeka, ktorý medveďa lovil vždy, keď potreboval na vlastné prežitie jeho mäso a kožušinu, alebo v sebaobrane, či pri obrane svojich hospodárskych záujmov, napríklad ochrane hospodárskych a domácich zvierat. Aká je teda v skutočnosti populačná dynamika nášho medveďa, keď tento, aj napriek neznámemu, ale predpokladane vysokému rozsahu nelegálneho lovu, rozširuje svoj areál až do tej miery, že expanduje nielen do ním zatiaľ&nbsp; neobsadených lesných komplexov a do poľnej krajiny, ale aj na&nbsp; predmestia a do miest samotných (Martin, Lučenec, Prešov, Dudince, a teraz už aj Žiar nad Hronom a Galanta...).

Otázkou tiež ostáva , či toto je ten stav, ktorí naši predkovia, medzi nimi aj poľovníci, kedysi v r.1932 pri zavedení celoročnej ochrany medveďa očakávali a skutočne aj chceli . V súvislosti s ňou sa vynára ďalšia , nemenej dôležitá otázka, či je možné tento stav hodnotiť ako stav, pre medveďa priaznivý.)

Autor: Ing.Jaroslav Ďurík, (lesník, poľovník a bývalý pracovník štátnej ochrany prírody)&nbsp;

O slovenskej populácii medveďov - naivne i reálne

Výber pre vás

O slovenskej populácii medveďov - naivne i reálne

Súvisiace články

Starosta v okrese Galanta upozorňuje na pohyb medveďov

Turistom v Malej Fatre skrížil cestu medveď, začínajú mať strach

VIDEO Ďalšia medvedica sa priblížila k ľuďom, opatrnosť je namieste!

POZOR! V Krivanoch opakovane videli medveďa! Obyvatelia obce sa hnevajú že nemôžu do lesa

Dramatická dohľadávka: Poľovník zápasil s medveďom

Zrážku s autom neprežilo medvieďa a s vlakom neprežila medvedica

Výber pre vás