Mária Inštitorisová

Aká bola vaša cesta k poľovníctvu?

K poľovníctvu i láske k prírode ma priviedol môj otec, ktorý bol tiež vášnivým poľovníkom a dlhoročným členom v PZ Jarok Želiezovce, neskôr PZ Tekovia Želiezovce a hospodárom v PZ Málaš-Zálagoš. Aj so sestrou nás brával medzi svojich poľovníckych priateľov a na strelnicu. Dlhé roky odoberal časopis Poľovníctvo a rybárstvo, ktorý dodnes kupujeme. Čiže poľovníctvom sme obe dcéry žili od detstva. Otec, žiaľ, v roku 2019 zomrel. Poľovnícke skúšky som si urobila počas štúdia na Slovenskej poľnohospodárskej univerzite v Nitre.

Ktorí pedagógovia vám prednášali?

Som z tej šťastnej generácie, ktorej poľovnícke vedomosti odovzdávali také osobnosti ako Pavel Hell, Imrich Točka, Jozef Gašparík, Jaroslav Slamečka… Jarko Slamečka mi veľmi pomohol aj neskôr počas doktorandského štúdia. S týmito ľuďmi, ale tiež s Jožkom Hlásnikom, Imrichom Šubom a mnohými ďalšími ma spájali, respektíve stále spájajú naozaj dlhoročné priateľstvá.

Ako si spomínate na svoje začiatky?

Začínala som ako honec vo výukovom poľovnom revíri Dvorčany, ktorý prislúcha našej alma mater. Vtedy som si ani nepomyslela, že na tamojších výradoch budem každoročne stáť i ja. Už vyše šestnásť rokov sa teda zúčastňujem na školských výučbových poľovačkách. Na tieto podujatia, ako aj na stretnutia s dekanmi Petrom Ondrišíkom, Danielom Bírom či inými účastníkmi mám krásne spomienky.

Čo vám poľovníctvo dáva, ktorá oblasť je vám najbližšia?

Poľovníctvo všeobecne utužuje dobré vzťahy, priateľstvá, vytrvalosť. Keď má človek veľa práce, je pod stresom alebo smutný, v revíri načerpá nové sily a energiu… Ja obľubujem najmä posliedky a postriežky, no osobité čaro majú pre mňa aj kolektívne poľovačky. Nedávno sme napríklad boli na diviakoch pri Hronovciach.

Máte aj iné koníčky?

Väčšinu času mi zaberá práca, venujem sa klinickému výskumu liekov vo farmaceutickej firme. K mojim ďalším veľkým hobby patrí cestovanie, história, čítanie a krátkosrstý čierny jazvečík Šamu, ktorý je mojou neoddeliteľnou súčasťou. Pochádza z výbornej chovateľskej stanice, je to zanietený „poľovník“. Hoci má už dvanásť rokov, vytrvalo chodí so mnou do revíru. Akonáhle ma vidí v poľovníckom ustrojení, tak koniec – vynechať ho nemôžem. V minulosti veľmi dobre brlohárčil, pri durení často spolupracoval so svojím súrodencom, diviaka vedeli spoľahlivo zadržať.

Som z tej šťastnej generácie, ktorej poľovnícke vedomosti odovzdávali také osobnosti ako Pavel Hell, Imrich Točka, Jozef Gašparík, Jaroslav Slamečka.

Zmienili ste sa o cestovaní. Uprednostňujete spoznávanie kultúrnych pamiatok alebo skôr relax na horách či pri vode?

Obidvoje. V rámci práce, ale aj súkromne som už precestovala takmer celý svet, len v Austrálii som zatiaľ nebola. Rada však spoznávam i rôzne kúty Slovenska a často navštevujem divadelné predstavenia v Budapešti. Klub slovenských poľovníčok pod vedením Soni Chovanovej Supekovej nám takisto dáva veľa možností na spoznávanie poľovníctva a poľovníčok doma i v zahraničí. Soňu obdivujem pre jej húževnatosť, neúnavnú aktivitu, zviditeľňovanie žien v poľovníctve, do ktorého vniesla gráciu a šarm. Aj jej recepty z diviny sú super, vydala populárne kuchárske knihy.

Chodievate do revíru aj so sestrou?

Áno, zúčastňujeme sa na poľovníckych akciách. Sestra je zároveň hospodárka v našej Poľovníckej spoločnosti Ipeľ Malé Kosihy. Mimochodom skúšky poľovníckeho hospodára mám od roku 2016 aj ja. Venujeme sa tiež poľovníckej osvete, vzdelávaniu detí. Keďže obe máme odmalička blízko k športovej streľbe, pokračujeme v tradícii, ktorú pred rokmi zaviedol náš otec – každoročne organizujeme v Želiezovciach streleckú súťaž pre priateľov a známych.

Bolo to štvrtého novembra 2023, vyšla som si na postriežku. V ten deň už vládla riadna zima, jelenia ruja skončila. V zornom poli sa mi vo väčšej vzdialenosti objavili iba mladé jelene a jelenice. Dlhšiu chvíľu som ich pozorovala, premýšľala som, že v tomto roku jeleňa už asi neulovím. Spomenula som si, ako som na svätého Huberta pred dvomi rokmi ulovila zlatého daniela... Pomaly sa stmievalo, začala mi byť zima, preto som sa rozhodla odísť. Ešte som však čakala na čriedu, aby prešla predo mnou. Stála som na okraji lesa. Spozornela som, keď jelene začali vychádzať na pole, boli približne dvesto metrov odo mňa. Hneď prvý mal mohutné parožie, avšak keď vystúpil druhý jeleň, až sa mi zatajil dych. Už z diaľky som tipovala, že pôjde o staršieho, minimálne desaťročného jedinca s majestátnym parožím. Dôkladne som ho cez puškohľad preštudovala. Pohol sa smerom ku mne a pokračoval cez pole doľava, znovu som ho pozorovala. Srdce mi silne búšilo. Konečne zastal v pozícii, keď som si bola istá, že môžem vystreliť. V tom momente som ani nedýchala! Výstrel zaznel dolinou, jeleň urobil krok vpred a elegantne klesol k zemi. Chvíľu som vyčkávala, pripravila sa na eventuálne ďalší zásah. Ten ale nebol potrebný. Pobehla som teda k jeleňovi a musím priznať, že som sa triasla a do očí mi vyšli slzy. Bol to nepravidelný osemnástorák, ktorého parožie na chovateľskej prehliadke ocenili na 213,10 bodu CIC. Môj zlatý jeleň!

ROZHOVOR: Poľovníčka z generácie, ktorej vedomosti odovzdávali skutočné osobnosti

Výber pre vás

ROZHOVOR: Poľovníčka z generácie, ktorej vedomosti odovzdávali skutočné osobnosti

Súvisiace články

O pohár G. Kořínka: Absolútnym víťazom sa stal daxelkopov slovenského vodiča

Prieskum trhu: Lovecké potreby, ktoré sa vám môžu zísť

RECEPT: Koleno s rozmarínom môžete upiecť alebo aj grilovať

Lovy objektívom: Vodná plocha bez kačice divej by pôsobila neúplne

Z lesov, polí a lúk: Po vlčích stopách vo Vihorlatských vrchoch

Výber pre vás