Ešte som ani poriadne nevidel z oráčiny, keď ma otec prvýkrát zobral na poľovačku. O pár rokov neskôr som sa zaradil medzi honcov, no vari najradšej som mal, keď ma otec vzal na večernú postriežku alebo som mohol vedľa neho chodiť na svitaní po lesných chodníčkoch. Kráčal rýchlo, energicky, keď zbadal, že som zaostal, spomalil, vystrel ku mne nazad ruku. Aká radosť to bola, dobehnúť ho a cítiť istotu, keď sa moja malá rúčka vsunula do jeho veľkej širokej dlane. Raz na svitaní sme poľovali na srnca. Ponad kroviská sa vyhupoval malinový chodník a na obzore sa už viditeľnejšie rysoval kopec Görgéň. Stojac na kraji lesa sme vnímali obilné lány a postupne, ako sa rozvidnievalo, sme vyhľadali potichu lesnú čistinku. Na okraji brezového lesíka, asi sto krokov od nás, otec zbadal dve srny. Mali sme dobrý vietor, nemohli nás zavetriť. Krylo ich mladé krovie, miestami vysoká tráva. Otec čoskoro zbadal, že pred nimi je aj srnec. Ďalekohľadom&nbsp;&nbsp; z čias druhej svetovej vojny sústredene pozeral na jeho parožie. Mal pred sebou srnca s vyzretým parožím, ktorého dávnejšie sledoval a hľadal v tejto lokalite.

Musel sa ponáhľať, lebo srnčia sa povážlivo približovala k húštine. Len aby sa už srnec obrátil a ukázal lopatku! Onedlho nadišla tá správna chvíľa. Odistil guľovnicu a hľadajúc podporu na vetve mladej brezy pomaly dvíhal zbraň. Malá halúzka mu však prekrývala mušku, preto ju rýchlo hlavňou strhol a zamieril. Cez puškový ďalekohľad zbadal, že srnec nervózne zdvihol hlavu. Otec zadržal dych a horou&nbsp; zahučala rana. Zásah sa nedal hneď vidieť, vyzeralo to, akoby spod srnca podtrhli koberec. Srny bleskovo zmizli. „Myslím, že ho mám!“ povedal otec smerom ku mne a pripálil si cigaretu. Pokojne ju vyfajčil do konca, až potom sa dlhými krokmi pobral k miestu, kde by mal srnec ležať. Obchádzal ovocné kríky, čím trošku vybočil z priameho smeru. Našiel vyhasnuté srnčie telo, hlava ležala na ohnutých vetvách kríka. Siahol tam, kde predpokladal parožie, a zmeravel od prekvapenia. Keď otočil ku mne bledú tvár, už som i ja zbadal, že pred nami leží s veľkou ranou na krku srnka.

Otec sa narovnal a o kúsok ďalej uvidel aj zhasnutého srnca s čistým priestrelom na pravej strane. Krásne vyvinutému, hrubému parožiu sa už nemohol tak srdečne radovať. Srnka sa musela okamih pred tým, než vystrelil, postaviť za srnca, práve vo chvíľke, keď sa zapodieval halúzkou, ktorá mu clonila mušku. Preto nezbadal jej pohyb. Guľka s oceľovým plášťom takmer nedeformovaná preletela cez srnca do nešťastnej srnky, ktorej spôsobila tú hroznú ranu. Otec sa odmlčal a ani počas cesty domov sa nedal priviesť k rozhovoru. Ja s detským rozumom som sa cestou domov radoval z dvojitého úlovku, ale čoskoro som si uvedomil situáciu. Už dávno viem, že vtedy som bol svedkom jednej poľovníckej nehody. Tak veru, niekedy stačí chvíľkové odpútanie pozornosti a nešťastný výsledok sa dostaví sám.

Príbeh z "nešťastnej" poľovačky: Trpká príchuť na malinovom chodníku

Výber pre vás

Príbeh z "nešťastnej" poľovačky: Trpká príchuť na malinovom chodníku

Súvisiace články

VÁŠ PRÍBEH: Bol to MIMOZEMŠŤAN? Pri tom pohľade ma až zamrazilo

Dávny príbeh: Z húštiny zrazu vyrazila diviačica a hnala psa smerom k vodičovi...

Príbeh: Miernym tempom sa rozbehli a potom začali robiť čertovské kolá

VÁŠ PRÍBEH Ani náhodou: Urazený pstruh pohrdol lieskovicou

PRÍBEH Z RYBAČKY: Loviť pstruhy po letnej búrke je ako prísť na hostinu po pôste

Váš príbeh: O veľkom jeleňovi sa hovorilo niekoľko rokov...Zvesti nepreháňali!

Váš príbeh: Ver psovi! Vie, vidí a cíti to, čo ty nie

Výber pre vás