inš

So susedom Ďurkom sme presedeli na postriežke pár večerov aj nocí. Aj v dohodnutý deň mal voľno, tak sme vyrazili. Vybral som si posed na Gajdoške, ktorý som pomenoval Malinovského. Vojská maršala Malinovského totiž oslobodili celú Ipeľskú dolinu a veľmi dobre sa pamätám na malú vojenskú prehliadku, ktorú som sledoval ako osemročný chlapec a ktorá bola v našej obci v priestoroch od zvoničky po námestie. Z tohto obľúbeného posedu som za tie roky videl a zažil mnoho krásnych chvíľ, najmä diviaky, párenie srnčej zveri i jeleniu ruju.

Privezená pozberová kukurica bola viditeľne rozvláčená, čo znamenalo, že niečo sa sem chodí hostiť. A keď sa poriadne zmrklo, videl som opatrne prichádzať dve diviačice a šesť diviačat. Okamžite sa pustili do večere a po chvíli sa čierni rytieri poschádzali aj z iných strán. Asi po hodine však vidím, že v smere od zámku si sem vykračuje väčší kus. Bol to medveď. Kráčal veľmi suverénne, lanštiaky mu uvoľňovali cestu a vytvárali akýsi koridor. Mladé ustúpili z hromady kukurice a medveď sa tam hneď zastavil a začal mľaskavo žrať. Na moje prekvapenie sa to všetko deje bez najmenšieho vzrušenia hostiacej sa diviačice.
Ďalekohľad som zamieril najmä na medveďa a krútiac neveriacky hlavou, obdivoval som túto nočnú scénu. To som veru ešte nezažil a zrejme už ani nezažijem. Aj diviačatá prišli celkom blízko k tomuto asi sto až stodvadsať kilogramov vážiacemu medveďovi, ale on si ich vôbec nevšímal. Videl som to celkom zblízka – oči aj ušnice, raz stál, raz sedel, no absolútne nereagoval na „spolustolovníkov“.
(Pokračovanie na 2. strane)

Ja som sa medzitým aj prevalil, pod hlavu som si dal vankúš a počúvajúc tichý mľaskot, sem-tam som zdvihol hlavu, aby som sa presvedčil, že všetko funguje ako dosiaľ. Keď som si na chvíľu povystieral kosti, znovu som sa posadil a potešoval oči aj ducha. Po hodnej chvíli som videl, že z rovnakého smeru ako predtým vychádza ďalšia, tentoraz naozaj poriadne čierna guľa. Na scéne sa objavil najmenej dvestokilový bosonohý chlpáč. Vchádza medzi diviaky a opakuje sa predchádzajúci scenár. Tentoraz však nejde k hromade kukurice, ale zíde pod sklad a postaví sa na zadné nohy. Trochu zamrmle, na čo sa prvý medveď tiež postaví ako na povel, a pomaly odchádza za ním. Miznú do dolinky. Skrátka – podriadenosť menšieho mocnejšiemu.

Až po chvíli som si uvedomil, že som sem vlastne prišiel na diviaka. Lenže diviačice s mladými medzitým odtiahli a ostatné kusy sa tiež podali akosi ďalej. Po zdanlivo premárnenej šanci sa predsa len jeden diviak prepásal k hŕbe rozvláčenej kukurice. Po rane za ucho zostáva v ohni, kým ostatné, samozrejme, miznú.

Po pár minútach prichádza Ďuri a chváli sa, že mu prišli dva medvede. „Myslel som si to,“ hovorím mu. Nasleduje zálomok, stisk dvoch rúk a zápis do povolenky. Je 27. augusta 2007. Presne v tento deň aj mesiac som kedysi dávno ulovil na postriežke svojho úplne prvého diviaka. Bolo to v deň narodenín môjho nebohého otca. Aj takéto dátumy a termíny nám niekedy počas poľovačky prídu na um.
Autor: JÁN MICHALOVE, Málinec (PaR 9/2011)

PRÍBEH: Keď sa na posede vynárajú v mysli dátumy a dávne spomienky

Výber pre vás

PRÍBEH: Keď sa na posede vynárajú v mysli dátumy a dávne spomienky

Súvisiace články

Opitý, auto aj vozík bez značiek a dva diviaky k tomu, prúser ako sa patrí

Sám sa prihlásil na polícii po tom, ako ulovil rysa

Ticho lesa prerušilo zaerdžanie koňa a potom výstrel

Výber pre vás