Mária Inštitorisová

Na slávnostnom vyhlásení výsledkov súťaže Múzeum roka 2017 vám ministerka kultúry Ľubica Laššáková odovzdala Cenu Andreja Kmeťa. Čo pre vás znamená? Veľmi si to vážim, lebo aj Andreja Kmeťa si mimoriadne ctím. Možno nie každý vie, že sa narodil v Bzenici a pôsobil v Prenčove, dedinke vzdialenej asi sedem kilometrov od Svätého Antona. Bol kňazom, archeológom, historikom, botanikom, popísal desiatky druhov divých ruží na Sitne. V Martine založil Muzeálnu slovenskú spoločnosť a stal sa jej prvým predsedom. Čas netrávil len na fare, ale chodieval do prírody, zbieral rastliny a vytvoril herbár, ktorý venoval bulharskému cárovi Ferdinandovi Coburgovi, žijúcemu v kaštieli vo Svätom Antone. A cár mu dal na oplátku knihu o broméliách a iných kvetinách, ktorú si priniesol z ciest po Brazílii. Keď v Beši vykopal pozostatky kostry mamuta, Coburg sa tam šiel pozrieť... Páčia sa mi aj myšlienky Andreja Kmeťa, ktoré rád citujem. Keď napríklad počas nášho podujatia prší, použijem jeho výrok: „Nielen svit dáva Sitnu velebu, ale aj mrak.“ Stále aktuálna je aj jeho myšlienka z konca 19. storočia: „Nemôžeme sa vyhovárať, že boli zlé časy. Časy budú ešte horšie, no časy si musíme hľadieť sami obracať!“

Vráťme sa k vám. Kde a v akej rodine ste vyrastali? Narodil som sa v Banskej Štiavnici, pod lokalitou Červená studňa. Pochádzam z „opačnej“ banskoštiavnickej rodiny. Kým väčšina mužov pracovala v bani a ženy v textilnej továrni Pleta, môj ocko robil v Plete a mamka banskú meračku. Dodnes máme doma grajzne, ktoré nám z bane priniesla. To sú po „štyavnycky“ minerály. Čiže ja hovorím po slovensky, po rusky, po anglicky a ďalším svetovým jazykom - po „štyavnycky“ (úsmev). Mám ešte o deväť rokov mladšiu sestru, ktorá žije v Zlatých Moravciach a má dve dospelé deti. Kto u vás vzbudil lásku k prírode? Bola to starká. Od malička som býval u mamkiných rodičov. Starký funkcionárčil, ešte aj vo vysokom veku bol čestným predsedom mestského hasičského zboru, zväzu záhradkárov, včelárov, poslancom národného výboru. Starkú mesto nelákalo, chodievala len do hory, od útleho veku ma vodila na drevko. Neskôr sme sa odsťahovali do inej časti mesta, ale aj potom som sa často vracal k starým rodičom a do horičky som neprestal chodiť.

Čo ste vyštudovali? Po gymnáziu, kde som sa, našťastie, naučil aj po anglicky, som študoval odbor zootechnika na Vysokej škole poľnohospodárskej v Nitre. Tam som si urobil aj skúšky z poľovníctva, vďaka čomu som spoznal známe poľovnícke osobnosti. Šéfom mojej diplomovky bol docent Alexander Bakoš, ale diplomovú prácu som vykonával na VÚLH vo Zvolene u docenta Pavla Hella. Vyše dvoch rokov som sa zaoberal biometriou a kraniometriou, meral som lebky stredoslovenských diviakov. Po štúdiu som absolvoval ročnú vojenskú službu, mesiac v Janoviach na Šumave a ďalších jedenásť mesiacov v Domažliciach. Takže som delostrelec, nadporučík v zálohe. Potom ste päť rokov pracovali v Jednotnom roľníckom družstve Počúvadlo. Aké boli? Získal som dobrú školu do života. Mal som na starosti chov oviec a hovädzieho dobytka ako hlavný zootechnik, keď bolo treba, tak ako strediskový zootechnik. Ak neprišiel do roboty kŕmič, tak som kŕmil kravičky. Všetky som poznal po mene: Šuta, Rohaňa, Rysaňa a tak ďalej. Odtiaľ ste prešli do Múzea vo Svätom Antone, vtedy nazývanom Antol. Čo spôsobilo taký prudký obrat? Ockov kamarát Justík Fojtík, ktorý má dnes už vyše deväťdesiat rokov, bol lesník. Žartom mi povedal, že aj tam majú zvieratká, ktoré však netreba kŕmiť. A tak som v roku 1988 nastúpil do kaštieľa ako referent na poľovnícke oddelenie. V akom stave bolo múzeum a zbierky? Pekné, ako vždy. Trochu starostí sme mali s budovou, ktorá zatekala a steny vlhli. Prejavili sa aj statické poruchy, lebo nejaký „múdry“ inžinier dal po druhej svetovej vojne z povaly odpratať prirodzenú záťaž a zamestnanci odtiaľ povynášali tehly s hlinou. Po päťdesiatich rokoch začali steny praskať, preto sme zháňali prostriedky na opravu. Čo sa týka múzejných exponátov, socializmus ich našťastie nepoškodil, hoci s ich reštaurovaním mohli predošlí správcovia začať už skôr.

Ako ste si zvykli na nové pôsobisko? Pre mňa bolo veľmi nezvyčajné pracovať v takom pokoji. Ako „živočichár“ som aj v sobotu-nedeľu už o štvrtej ráno naháňal po maštali ľudí do práce, popoludní znovu. Inokedy sme na poli vyorali kamene, ktoré sme museli povynášať. Napriek tomu som nikdy nebýval unavený, vznikli medzi nami krásne, ozajstné priateľstvá. Z takéhoto prostredia som vstúpil do kaštieľa... VIAC SA DOČÍTATE V POĽOVNÍCTVE A RYBÁRSTVE č. 8/2018

V júni si prevzal významné pracovné ocenenie. Dobrý človek MARIAN ČÍŽ

Výber pre vás