Poľovníctvo a rybárstvo

Kysucké lesy dopriali Pavlovi Bukovanovi jedinečný zážitok. Na niekoľko týždňov sa stal faktickým členom diviačej čriedy. Mal tak unikátnu možnosť urobiť si jasnejšiu predstavu o jej fungovaní a o vzájomných vzťahoch v nej. Pravda, bolo to ešte v období pred AMO a pred Covidom. Takto sa so svojou skúsenosťou podelil s čitateľmi PaR:

„S čriedou, ktorú tvorili dve diviačice a jedenásť lanštiakov, som strávil dva týždne. Keďže ma diviaky prijali pomerne rýchlo medzi seba, bolo nás štrnásť. Samozrejme, ich dôveru som si musel získavať postupne a opatrne.

Začínal som tým, že som ich každý deň kŕmil na rovnakom mieste a zostával som pri potrave až do hlbokej noci. Zvyčajne som sa oprel o strom a čakal. Zver prišla na kŕmenie asi vo vzdialenosti desať metrov do mňa. Od prvého dňa som sa čriede prihováral, rozprával sa s ňou. Začiatky boli adrenalínové. Diviačice s hlasným fučaním dávali najavo, že vôbec nie sú nadšené mojou prítomnosťou, no postupom času si zvykli. Potom som začal „moju“ čriedu vyhľadávať aj cez deň, vždy som si však zachovával dostatočný odstup. Naše stretnutia boli po čase také intenzívne, že mi diviaky začali chodiť na kŕmenie aj na pravé poludnie. To už nasvedčovalo tomu, že sme na dobrej ceste spriateliť sa. Viem, je to trochu odvážne tvrdenie, ale v našom prípade sa to naozaj stalo. Jedno pondelkové ráno to tak jednoducho bolo.

Pri rannom „pirši“ podišli ku mne tri lanštiaky a chvíľu pobehovali okolo mňa ako psíky. Vytiahol som z vrecka rožky a začal ich kŕmiť. Po tom, ako ich pár zjedli, začali pomaličky kráčať predo mnou, nuž som ich nasledoval. Odviedli ma do mladín, kde bol zvyšok čriedy. Čupol som si a pozeral popod konáre. Boli tam všetci. Toto bol zlomový moment. Od onoho dňa som sa k diviakom mohol priblížiť takmer na dotyk. Každý deň som za nimi chodil do ich „spálne“. Ráno som ich vždy našiel odpočívať, čupol som si a čakal, kým sa tí leňosi rozhýbu.

Po prvom týždni som mal veselý zážitok s lyžiarmi. Keď som prechádzal po hrebeni a za mnou asi v dvojmetrovom odstupe stúpalo deväť lanštiakov, bežkári, ktorí išli proti mne, zostali stáť v nemom úžase. Keď sa potom odhodlali priblížiť, diviačiky sa rozpŕchli. Ich prvé slová boli: „Veď to boli diviaky!“ Odpovedal som, že viem. Nechápali: „Nebojíte sa? A ako to, že sa ony vás neboja?“ Povedal som len, že sú to kamaráti a bežkári sa začali smiať. Po krátkom rozhovore som im povedal, aby zašli kúsok späť a počkali. Len čo sa vzdialili, zbehli sa ku mne diviačiky zo všetkých strán. Lyžiari len pokrútili hlavami a pobrali sa ďalej.

Diviačikom som postupne začal dávať mená. Najodvážnejší bol Matej. Mišo a Tereza mi brali potravu z ruky, ostatné sa držali v niekoľkometrovom odstupe. Celý čas som pozorne sledoval aj diviačice. Presne som vedel, kedy sa boja a kedy sa im niečo nepozdáva. Moju prítomnosť vždy zaznamenali jemným odfúknutím a vrtením chvosta. Pri príchode cudzích ľudí alebo cudzieho zvuku bolo fučanie silné, spojené s nervóznym pobehovaním vpred a vzad. Ukončili ho silným zakrochkaním a v sekunde boli preč. Boli to naozaj krásne chvíle plné radosti, rešpektu a obrovského vzrušenia.“

Aké sú diviaky naozaj? Pravdu zistil ako jeden z nich

Výber pre vás

Aké sú diviaky naozaj? Pravdu zistil ako jeden z nich

Súvisiace články

Opitý, auto aj vozík bez značiek a dva diviaky k tomu, prúser ako sa patrí

PORADÍME VÁM! Určovanie veku diviačej zveri, poradíme ako na to

Nudista naháňal diviaka, ktorý mu vzal tašku s laptopom. Smiechu sa neudržal asi nikto

FOTO Píše sa rok 1961: Rozbiehajú sa poľovačky na diviaky

Výber pre vás