Poľovníctvo a rybárstvo

Na Slovensku má šľachtenie psov bohatú tradíciu. Na&nbsp;naše slovenské národné plemená psov môžeme byť naozaj hrdí. Ako dobre ich poznáte a&nbsp;aké sú ich prednosti? V&nbsp;minulosti sa využívali najmä pri love a&nbsp;chove oviec, dnes sú&nbsp;okrem tých poľovných,&nbsp;&nbsp;využívané aj ináč, najmä ako strážne či&nbsp;spoločenské psy. Tento článok je venovaný najmä tím, čo naše národné plemená nepoznajú a&nbsp;teda je najvyšší čas to napraviť.&nbsp; nahliadnite teda do&nbsp;našej fotogalérie, kde sa vďaka fotostory dozviete, čo ste možno do&nbsp;teraz nevedeli.&nbsp;

Slovenský hrubosrstý stavač. Všestranne použiteľný, poľovnícky pes stavač. Má vrodené vlohy pre prácu v poli, v lese i vo vode, najmä však pre prácu po výstrele, prácu na stope postrieľanej zveri, jej dohľadanie a prinesenie. Stredne veľký až väčší pes pracovného typu, silnejšej kostry, pritom ušľachtilých tvarov, sivej farby s hrubým osrstením.

I keď ide v tomto prípade hlavne o poľovnícke plemeno, so svojou priateľskou a milou povahou dokáže byť verným rodinným spoločníkom. Jediné, čo mu musíte zaručiť je veľké množstvo aktívneho pohybu. Pre poľovníkov predstavuje významného člena loveckého tímu, s ľahkosťou výcviku a záľubou v prinášaní, vode či sledovaní zveri. Dospelý jedinec sa vzrastom radí medzi stredné až väčšie psy. Podobne ako u iných plemien, aj v tomto prípade je samec so svojou výškou 62-68 centimetrov vyšší, ako samica. Ako vieme z názvu, jeho srsť je hrubá a splývavá. Na hlave nájdeme výrazné obočie a fúzy, ktoré sú preň charakteristické.

Slovenský kopov je silný pes nižšieho vzrastu, prispôsobený na vnikanie do húštin ako durič. Je to vytrvalý a odvážny pes charakteristický svojím temperamentom. Je to vynikajúci stopár a aj preto je obľúbeným plemenom poľovníkov. K jeho prednostiam patrý takisto odolnosť voči poveternostným podmienkam ako aj výborný orientačný zmysel. Potrebuje veľa pohybu.

Slovenský kopov sa na území Slovenska choval niekoľko storočí. V minulosti sa poľovníci zameriavali predovšetkým na jeho poľovnícke vlastnosti hlasito a vytrvalo prenasledovať zver, prípadne ju zastaviť a držať na mieste aj niekoľko hodín. Jednotný štandard, výška, sfarbenie boli iba druhotné, nevýznamné vlastnosti. V porovnaní s dnešným kopovom sa skôr uprednostňovali vysokonohé a telesne silnejšie jedince, ak to, samozrejme, nebolo na závadu ich vytrvalosti. Slovenský názov je odvodený z maďarského slova ,,kopó”, ktorý sa nedá etymologicky jednoznačne vyložiť. Nie je ani jasné, ako kopov prišiel na Slovensko. Predpokladá sa, že z kríženia so psami, ktoré už u nás boli udomácnené. A tak vzniklo napokon vlastné domáce plemeno duričov. Aby sa však udržalo čo najčistejšie, bolo už v roku 1770 zakázané krížiť slovenských duričov s duričmi z iných krajín.

Ešte počas druhej svetovej vojny, keď sa Slovensko na istý čas stalo ,,samostatným” štátom pod nemeckým dozorom založili prvú plemennú knihu a vypracovali prvý štandard. Uznávaný kynológ Koloman Slimák sa zaslúžil o čistý chov kopova a v roku 1936 usporiadali v Banskej Bystrici, prvú chovateľskú prehliadku, na ktorej vybrali psov vhodných na chov. O 10 rokov neskôr v roku 1946 po druhej svetovej vojne, sa uskutočnila druhá prehliadka, ktorá mala poskytnúť prehľad, čo z chovu zvierat ešte ostalo. Pri tejto príležitosti bol založený Klub chovateľov duričov, ktorý si vytýčil cieľ podporovať a konsolidovať výzor a poľovné vlastnosti kopova. V roku 1963 FCI uznala slovenského kopova ako duriča. Samostatný klub chovateľov slovenských kopovov bol založený v roku 1988.

Československý vlčiak. V roku 1955 sa vo vtedajšej ČSSR uskutočnil biologický pokus, kríženie nemeckého ovčiaka s karpatským vlkom. Pokus ukázal, že môže byť vychované potomstvo ako z párenia pes x vlčica, tak z párenia vlk x suka. Prevažná časť potomstva mala genetické predpoklady pre ďalšie šľachtenie. V roku 1965, po ukončení pokusu, bol vypracovaný projekt vyšľachtenia nového plemena psov, ktoré by spájalo využiteľné vlastnosti vlka s vhodnými vlastnosťami psa. V roku 1982 bol československý vlčiak uznaný Výborom chovateľských zväzov vtedajšej ČSSR ako národné plemeno.

Československý vlčiak. Temperamentný, veľmi aktívny, vytrvalý, učenlivý, rýchlo reagujúci, neohrozený a odvážny. Nedôverčivý. Svojmu pánovi prejavuje mimoriadnu vernosť. Odolný voči vplyvom počasia. Mnohostranne použiteľný.

Slovenský čuvač. Prvý zapísaný vrh v roku 1929, bol z prvej chovateľskej stanice u nás Ze zlaté studny ve Svitavách u Brna. Iná línia pochádzala z Karpát, zo stanice Z Hoverly. Ďalšie krvné línie nesú mená Kazo, Ibro, Umek z Tutlek, Simba a Nero ( stanovené na Slovensku Klubom pre zkvalitnenie chovu a pochádzajuce rovnako ztadiaľ) okrem nich ešte Bojar, Bundas, CUvo a ďalší. V dobách Československa sa každoročne narodilo zhruba 500 šteniat slovenského čuvača. Na činnosť pôvodného Spolku chovateľov tatranských ovčiackych čuvačov so sidlom v Brne naviazal v r. 1958 Klub chovatelu slovenských čuvaču v Brně, ktorý existoval až do rozdelenia Československa. Od 1.12.1992 existujú český a slovenský klub samostatne, rozdelené boli aj plemenné knihy. Samostatne sú usporiadane klubové aj špecialne výstavy aj výcvikové tábory pre všetkých záujemcov z radu vlastníkov slovenských čuvačov aj ich psova. Evidujú sa všetky dostupné informácie o chove tohto plemena z celej Europy. V súčasnosti sú prírastky 100-150 slovenských čuvačov ročne, ako na slovenskej aj českej strane. Okrem našich štátov sa slovenský čuvač chová aj Európe a Amerike.Slovesnký čuvač je samostatne uvažujuci pes. Ako strážca svojho pána a jeho rodiny a majetku prejavuje neohrozenosť až ostrosť , v rodine vystupuje ako kľudný, prítulný a hravý spoločník, a vo vzťahu k ostatným ľuďom býva nedôverčivý a nemá rád ich dotyky.

Čuvač sa vyznačuje vysokým sebavedomím, a z miery ho hneď tak niečo nevyvedie. Pri správnom vedení uznáva jedného pána, ktorý je preňho vodcom smečky. V dobre fungujucej smečke, nech je v nej jeden alebo aj viac psov, čuvač veľmi dobre funguje aj vo vzťahu s deťmi. Deti priamo miluje, bez ohľadu na vek, zaleží len na jeho postavení v smečke. V dobrej základnej výchove, nielen psa, ale i malých detí, ak sa k psovi dobre chovajú. Ostatných psov -samcov, sa snaží podmaniť, a zaujať tak vo svorke najvyšiu pozíciu, ale domáce zvieratá alebo lesná zver ho spravidla nechavajú kludným. Zdroj: KCHSC

Tatranský durič, plemeno uznané zatiaľ iba na Slovensku. Chovateľským zámerom jeho nadšencom je vytvoriť nové plemeno psa zodpovedajúce a čo najviac sa približujúce požiadavkám výkonu práva poľovníctva v súčasnej dobe. Ide o plemeno nenáročné na priestor a výživu (vhodný aj pre poľovníkov bývajúcich v meste, minimálne nároky na prepravu autom), pomerne ľahko prenášateľné s ohľadom na veľkosť (transport na posed), odolné, bez významnejších zdravotných problémov (najmä dedičné ochorenia). Vzhľadom na predpokladané uplatnenie v praxi je vhodný na prácu duriča a farbiara a môže vykonávať všetky skúšky poľovnej upotrebiteľnosti pre tieto plemená. Pracovný názov plemena – Tatranský durič. Je inteligentný, temperamentný s dobrou ovládateľnosťou, vyrovnanou povahou, bez známok agresivity alebo bojazlivosti voči okoliu . Voči ľudom je priateľský. Napriek jeho priateľskej povahe je náruživý pri práci a odvážny pri kontakte so zverou. Pri práci je vytrvalý s vynikajúcim čuchom a orientáciou v teréne. Je hlasitý na teplej stope a pri zveri.

VIDEO Špeciálna klubová výstava Slovenských kopovov, HERĽANY 2019 (Zdroj: Milan Michalovič/Youtube)

FOTO+VIDEO V hlavnej úlohe: naše národné plemená psov. Poznáte ich?

Výber pre vás