Jozef Ferenec

Približne pred asi 10-tisíc rokmi, keď ľadovce ustúpili, kamzíky vystúpili až na hrebene európskych veľhôr, ktoré vyčnievali nad zalesnenou krajinou. Tie sú však od seba vzdialené stovky kilometrov. Takto vznikli izolované populácie, bez vzájomnej výmeny genetických informácií, základ poddruhov. Kamzík vrchovský tatranský (Rupicapra rupicapra tatrica) sa vyvinul ako poddruh vo Vysokých Tatrách. V roku 1971 tohto reliktného párnokopytníka označil M. Blahout za tatranský endemit. Jeho pôvodnosť tu potvrdil okrem priamych a nepriamych historických údajov aj nález fragmentu kamzíčej lebky v roku 1974 v oblasti Muráňa v Belianskych Tatrách. Rádiouhlíkovou analýzou kostnej drene sa zistilo, že uvedený jedinec žil na konci doby ľadovej, pred 10 610 rokmi, s presnosťou 110 rokov.&nbsp;&nbsp;

Drsné prostredie&nbsp;&nbsp;

Kamzíky sú chráneným symbolom slovenskej i poľskej časti Tatier. Tieto zvieratá sa vyznačujú svalnatým telom. Obe pohlavia majú rožky. Srsť je v lete krátka hrdzavohnedá s tmavším sfarbením nôh a pásom na chrbte. V zime je zasa hustá, hnedočierna až čierna s bielymi miestami na časti hlavy. Dospelé jedince dosahujú hmotnosť 20 až 45 kilogramov. Ich silné nohy sú vybavené pevnými, výkonnými kĺbmi a dlhými, vzadu rozšírenými raticami. Sú tak prispôsobené na lezenie a skákanie, na pohyb po hladkých a šikmých stupňoch či platniach. Vyhovujú im drsné klimatické podmienky, nezostupujú pod hornú hranicu lesa. Živia sa šťavnatými horskými bylinami a trávou. V zimnom období je ich potrava chudobnejšia, vyhrabávajú ju spod snehu, hľadajú na hrebienkoch, kde je sfúkaný sneh, alebo pod skalnatými stenami. V núdzi zostupujú do nižších polôh, kde ohrýzajú mladé výhonky kosodreviny a jarabiny.&nbsp;

Obdobie ruje&nbsp;&nbsp;

Dospelý kamzík tatranský sa v polovici októbra pripája k čriede kamzíc s mláďatami a odháňa od nich ostatných sokov. Rivali vtedy podávajú obrovské fyzické výkony, lebo sa naháňajú veľmi vytrvalo, rýchlo a na veľké vzdialenosti. Navzájom sa sledujú, pričom hlboko mékajú. Čierny pás chlpov na chrbte sa im zježí. Táto nápadne dlhá srsť (kamzičia hriva u samcov), až dvadsaťcentimetrová, sa ťahá od krížov po koreň chvosta. Počas zápasu sa sokovia oháňajú a pretláčajú rožkami, avšak najnebezpečnejší spôsob boja spočíva v útoku rožkami zospodu. Súperovi tak môžu rozpárať brucho alebo hrdlo. Kamzík sa kamzici snaží imponovať vypnutím prednej časti tela, zježením chrbtovej hrivy a mékaním. Pritom sa škľabí a ohŕňa horný pysk, aby lepšie nasal rujný pach samice. Pred samotným spárením kamzicu naháňa.&nbsp;

FOTO Láska na vrchole: Tatranské kamzíky sú neodmysliteľnou súčasťou našej prírody

Výber pre vás

FOTO Láska na vrchole: Tatranské kamzíky sú neodmysliteľnou súčasťou našej prírody

Súvisiace články

FOTO Volavka a čajka si porovnali schopnosti: Kto je lepší lovec?

Týchto chlpáčov doma nedržte: 10 psov, ktorí sa potrebujú hýbať

Bzdochy páchnu a nie sú extra v obľube: Nesmrdí však každá!

FOTO a VIDEO: Čínska ZOO sa poriadne strápnila: TOTO, že sú pandy?

Pchajú nosy tam, kam treba: Poznáte tento zvláštny hmyz?

Výber pre vás